Týmto príspevkom mi nejde o zneuctenie lieku alebo o kritiku, ale o podaní informácií o jeho účinkoch a pôsobení v imunitnom systéme, tak ako to vo väčšine prípadov je.
Isoprinosine – pomenovaný aj ako inozín-acedobén-dimepranol alebo methisoprinol je kombináciou inozínu a dimepranolu-akedobénu teda, soľ kyseliny acetamidobenzoovej a dimetylaminoizopropanolu. Namiesto toho pôsobí s časti ako imunostimulant, analóg hormónov týmusu. Často je použitý na liečbu zriedkavých komplikácií s osýpkami pri subakútnej sklerotizujúcej panencefalitídev spojení s intratekálnym interferónom. Aj keď presný mechanizmus účinku nie je známy, predpoklad účinku spočíva v tom, že pôsobí ako analóg hormónu týmusu; po podaní môže toto činidlo indukovať diferenciáciu T-buniek a potenciovať lymfoproliferatívne reakcie proti transformovaným alebo vírusom infikovaným bunkám.
Antivírusové vlastnosti, ktoré sa mu pripisujú je nesprávne. Toto liečivo údajne pôsobí skôr modifikáciou alebo stimuláciou bunkami sprostredkovaných imunitných procesov, ako priamym pôsobením na vírus. Aj imunomodulácia je možno len do určitej miery ním sprostredkovaná. Obsiahnem prečo.
Schopnosť imunitného systému rozlišovať medzi vlastnými antigénmi a cudzími antigénmi škodlivými a neškodnými je rozhodujúca pre udržanie imunitnej homeostázy. Nedodržanie tolerancie k vlastným antigénom alebo neškodnému antigénu vedie k rozvoju autoimunitného alebo alergického ochorenia. Na dosiahnutie tohto stavu imunitnej tolerancie vyvinul imunitný systém rôzne mechanizmy. Medzi ne patrí delécia samovoľne reagujúcich klonov v týmuse prostredníctvom procesu označovaného ako negatívna selekcia alebo centrálna tolerancia. Centrálna tolerancia je však nedokonalá a samovoľne reagujúce T bunky sa objavujú na periférii. Imunitný systém rovnako neustále rozlišuje medzi neškodnými a patogénnymi cudzími antigénmi.
Hlavnú úlohu tu zohrávajú cytokíny:
Cytokíny sú malé proteíny uvoľňované bunkami, ktoré majú špecifický účinok na interakcie a komunikácie medzi bunkami. Cytokín je všeobecný názov; ďalšie názvy zahŕňajú lymfokín (cytokíny produkované lymfocytmi), monokín (cytokíny produkované monocytmi), chemokín (cytokíny s chemotaktickými účinkami) a interleukín (cytokíny produkované jedným leukocytom a pôsobiace na iné leukocyty). Cytokíny môžu pôsobiť na bunky, ktoré ich vylučujú, ďalej na blízke bunky alebo v niektorých prípadoch na vzdialené bunky (endokrinný účinok). Existujú prozápalové cytokíny aj protizápalové cytokíny.
Je bežné, že rôzne bunkové typy vylučujú rovnaký cytokín alebo jeden cytokín pôsobí na niekoľko rôznych bunkových typov (pleiotropia). Cytokíny majú nadbytočnú aktivitu, čo znamená, že podobné funkcie môžu byť stimulované rôznymi druhmi cytokínov. Často sa vyrábajú v kaskáde, pretože jeden cytokín stimuluje svoje cieľové bunky, aby vytvorili ďalšie cytokíny. Cytokíny môžu tiež pôsobiť synergicky alebo antagonisticky.
V stručnosti povedané, Cytokíny sú molekuly bielkovín, ktoré sú tvorené a uvoľňované imunokompetentnými, ale i neimunologickými bunkami. Cytokíny slúžia imunokompetentným bunkám ako „poslovia“, pomocou ktorých spolu „komunikujú“. Riadia a koordinujú tak obranu organizmu. Podľa hlavných funkcií cytokíny delíme na:
1. Cytokíny, ktoré podporujú zápalové procesy sa starajú o to, aby pri vniknutí patogénu prilákali imunokompetentné bunky k miestu infekcie. Tým dochádza k silnejšiemu prekrveniu postihnutého tkaniva, a k aktivácií imunitných buniek.
2. Cytokíny, ktoré zápalové procesy brzdia. Starajú o to, aby po úspešnom zlikvidovaní patogénneho organizmu zápal opäť odznel. Aktivované bunky sa deaktivujú a tým sa zabráni nadmernej imunitnej reakcií, ktoré by organizmus rapídne poškodili. Striedanie cytokínov podporujúcich zápalové procesy a protizápalových cytokínov okrem toho reguluje efektívny priebeh imunitnej obrany.
Cytokíny podporujúce a brzdiace zápalové procesy sú pri imunitnej reakcii v určitých množstvách. Sú totiž v rovnováhe. Táto rovnováha je predpokladom toho, aby bol pôvodca ochorenia efektívne zničený, ale aj aby sa imunitná reakcia opäť zastavila, inak by došlo k poškodeniu samotného organizmu.
Na riešenie týchto situácií vyvinul náš imunitný systém dva dobre charakterizované mechanizmy periférnej tolerancie. A to: apoptóza (smrť) samovoľne reagujúcich T buniek negatívnou selekciou a navodenie stavu tzv. nereagovania. V poslednom rade ide o aktívne potlačenie reakcií T-buniek. Tento posledný mechanizmus zahŕňa podskupinu T-buniek, známu ako regulačné T bunky (T-reg lymfocyty). Bolo identifikovaných a charakterizovaných niekoľko tried regulačných T buniek, schopných potlačiť antigén-špecifické imunitné reakcie. Tieto bunky komunikujú s APC (antigen prezentujúce bunky) a iné bunky a navodzujú v nich stav anergie, teda ich deaktivujú. Aktivujú v nich syntézu indolamín-2,3-dixoygenázy, čo je enzým, ktorý metabolizuje tryptofán a tak znižuje jeho koncentráciu, čo má za následok zníženie proliferácie efektorových T-lymfocytov. Tiež majú cytotoxickú aktivitu, ktorej mechanizmy sú podobné ak v prípade cytotoxických T-lymfocytov. Regulačné T-lymfocyty tiež produkujú tlmivé cytokíny ako IL-10, IL-35 a TGF-β.
Indolamín 2,3 – dixoygenáza je enzým obsahujúci hem fyziologicky exprimovaný v mnohých tkanivách a bunkách , ako sú tenké črevo , pľúca , ženské pohlavné ústrojenstvo alebo placenta. Má imunosupresívnu funkciu kvôli svojej schopnosti obmedziť funkciu T-buniek a zapojiť mechanizmy imunitnej tolerancie. Interleukín 10 je ľudský inhibičný cytokín s protizápalovým účinkom. Interleukín 35 má silné protizápalové funkcie a znižujú aktivitu určitých druhov T buniek. Vylučujú ho B- regulačné lymfocyty a T regulačné lymfocyty. TGF- β u ľudí zohráva rozhodujúcu úlohu pri regenerácii tkanív, diferenciácii buniek, embryonálnom vývoji a regulácii imunitného systému.
Ako som vyššie uviedol mechanizmy, ktorými imunitný systém ovláda všetky reakcie zahrňujúce: vznik zápalu, inhibícia zápalu, transformácia buniek a pod. je všetko riadené samotným imunitným systémom. Všetko je pod prísnou kontrolou vo vylučovaní cytokínov. Lieky, ktoré stimulujú alebo inhibujú imunitné reakcie tzv. imunomodulátory majú síce svoj farmaceutický efekt, ale vo väčšine prípadov je to nepatrné. V klinických štúdiách bolo dokázané, že na pacientoch, ktorým bol podávaný isoprinosin neboli zaznamenané žiadne výrazné zmeny, či už negatívne alebo záporné v infekčných respiračných vírusov (koronavírusy, rhinovírusy) a chrípkových vírusov. Po väčšine dochádza k vytlačeniu syntetického liečiva prirodzeným imunomodulačným cytokínom, ktorý ma lepšiu viazanosť. Dokonca pri experimentálnych modeloch na piatich druhoch zvierat pri infekciách vírusom encefalomyokarditídy nebolo možné preukázať žiadny terapeutický účinok isoprinosinu. U infekcií vírusu chrípky, besnoty u myší, vírus vakcínie u králikov, vírusy rinotracheitídy a panleukopénie u mačiek, vírus psinky u fretiek, chrípkové prenosné vírusy gastroenteritídy u ošípaných s tiež nepreukázal účinok tohto liečiva.
U väčšiny pacientov infikovaných nielen SARS-CoV-2, ale aj radu ďalších druhov vírusov, či bakteriálnych patogénov, zahŕňa imunologická reakcia mobilizáciu a nepretržitú produkciu niekoľkých prozápalových cytokínov a chemokínov, čo vedie k cytokínovej búrke. Táto cytokínová búrka sa javí ako jedna z bežných príčin úmrtnosti na infekčné ochorenie prevažne u slabších jedincov. Je nezmyselné podávať modulátory, ktoré zvyšujú aj keď nepatrne imunitnú reakciu. T- regulačné bunky nestíhajú kompenzovať hladinu cytokínov, pod vplyvom patogénov a iných reaktívnych molekulárnych zložiek, vylučované inými bunkami, ktoré nie sú súčasťou imunity. Pri zápalových stavoch je secernované obrovské množstvo prozápalových/modulačných cytokínov a chemokínov: TNFa, INFy, IL-1β, IL-2, IL-4, IL-6, IL-7, IL-9, IL-10. , IL-12, IL-13, IL-17, G-CSF, GM-CSF, MCSF, HGF a chemokíny CXCL8, MCP1, IP10, MIPla a MIP1p, preto je nezmysel podávať liečivá, ktoré vylučovanie ešte viac zosilnia. Skôr takáto liečba spôsobí zlyhanie chorého organizmu. Ale príroda je jedinečná a modulačné lieky sú prevažne vo veľkej miere vyselektované a iba malá časť je použitá, čo sa prejaví nepatrne. Ale aj to nepatrné, môže mať u slabšieho človeka zlý dopad. Všetko si vyžaduje hlavne symptomatickú liečbu, prísne sledovanie aktivity pacienta, zápalové mediátory a celkový priebeh stavu s cieľom navodiť účinnú stratégiu v liečebnom procese.
Na záver môžem uviesť len to, že každý imunitný systém má svoje regulačné mechanizmy, ktoré sú prirodzené a efektívne. Jedným prevládajúcim modelom je, že skupina regulačných T buniek, ktoré pochádzajú z týmusu, sú samovoľne reagujúce a podieľajú sa na ochrane pred autoimunitnými odpoveďami. V prípade nadmernej imunitnej reakcií skôr zaberajú inhibítory. Aj to je len do istej miery. Keď to mám zhrnúť, tak isoprinosine pôsobí skôr ako placebo vo vírusových chorobách než antivírusové činidlo. Vírus nemožno zabiť, ale iba inhibovať špecifickými liekmi, ktoré do istej miery môžu zlyhať, vplyvom vírusových mutácií alebo bunkových molekúl. Vlastné regulačné molekuly majú lepšiu viazanosť a dokážu vytlačiť syntetikum z jeho pôsobenia. Pri herpetických vírusoch sa dokázalo zlepšenie, ale výsledné hodnoty neboli nejak značne významné.
