Načo sú nám dogmy?

Dogma je nedokázateľné tvrdenie opierajúce sa iba o vieru, preto nezmeniteľná a nepripúšťaja námietky.
Dogma nie je vecou logiky, ale vecou slepej viery, dôkazy, analýzy na platnosť dogmy nemajú žiaden vplyv. Dogma je autoritatívny názor, ktorý nemožno nespochybniť. Akceptovanim dogmy akceptujeme autoritu, ktorá s dogmou prichádza (kňaz, či cirkev), čím sa upevňuje moc tejto autority a vznika autoritatívny – neslobodný system.

Dogma je s veľkou pravdepodobnosťou lož, ktorej sa rozumný človek s kritickým myslením zdráha uveriť, čím a sa dostáva do konfliktu s autoritou. Prípadným protestom voči dogme sa rebel vyfarbí a autorita sa s ním môže ľahko porátať. Dogmy sa tak stali dôležitým nástrojom na odhaľovanie nepohodlných úprimných hľadačov Pravdy a na upevňovanie moci pri budovaní autoritárskych hierarchických systémov.

Keďže u nás najčastejšie hovoríme o dogmách kresťanských, pozrime sa na najznámejšie z nich:

– ‘Ježiš je Boh.’
Akceptovaním tejto dogmy sa vyčleňujem z Boha všeprestupujúceho a môj Boh sa stáva druhou osobou – je mimo mňa. Táto dogma nás vytrháva z náručia Boha, človek veriaci v túto dogmu sa prestáva vidieť ako súčasť vyššich celkov a vníma sa ako od Boha oddelená entita. To logicky vedie k individualizmu, sebectvu a odcudzeniu od Boha (dnešok je toho logický dôsledok).

– ‘Biblia je jediná kniha inšpirovaná Bohom a cestu k Bohu možno nájsť jedine jej prostredníctvom.’
Touto dogmou si kresťanské autority upevňujú moc vytváraním monopolu na cestu k Bohu, čím sa pochopiteľne dostávajú do konfliktu voči iným učeniam.
Ak by táto dogma bola pravdivá, človek žijúci pred Ježišom, alebo niekto z inej kultúry (či neveriaci tejto dogme) by nemohol nájsť cestu k Bohu. Čo je samozrejme nezmysel, lebo cesta k Bohu je otvorená nepodmienene každej živej bytosti.
Boh, ktory nemôže zopakovať akýkoľvek svoj čin, nemôže byť jediný nekonečný všeprestupujúci Boh! (Nehovoriac o tom, že vesmír je cyklického chrakteru.) Touto dogmou autorita upúšťa od Boha a vytvára si svojho dogmatického bôžika.
Ježiš bol veľký učiteľ, ale nebol sám, Boh nám neustále posiela rôznych učiteľov. Tým, že dogmatický kresťania odmietajú zmenu bránia pokroku a vývoju učenia, čím sa kresťanstvo zaseklo na začiatku prvého tisícročia.. Čo sa nevyvíja zomiera..
V podobnú dogmu veria iné naboženstvá a za jedinú knihu vyhlasujú napriklad Bhagavat, Ghitu, či Korán..

– ‘Ježiš vstal z mŕtvych.’
Táto dogma môže byť aj pravdou, aj dnes ľudia ‘vstanú z mŕtvych’ po klinickej smrti.

– ‘Mária počala Ježiša bez muža.’
Kto kedy (okrem tejto dogmy) videl oplodnenú samičku cicavca bez samčekových spermií?! Poznáš niekoho kto s niečím podobným strtetol? Táto dogma je s vysokou pravdepodobnosťou lož.

Podľa cirkvi vedie cesta k Bohu iba cez dogmy. Bez toho, aby človek slepo veril autorite (cirkvi), proste nie je možne nájsť cestu k Bohu. Podľa cirkvi je viera v ich dogmy dôležitejšia, ako samotné Ježišovo učenie. A tak sa kresťanstvo ocitá v morálnom zakrivení, keď človek žijúci život na míle vzdialený od Ježišovho, avšak veriaci v dogmy má podľa cirkvi väčšiu šancu nájsť cestu k Bohu, než dobrý človek žijúci podľa Ježišovho učenia, ktorý však nie je ochotný akceptovať moc autority. Inými slovami:
Moc sa pre cirkev stala dôležitejšou ako samotné Ježišove učenie!

Nie vždy tomu tak bolo.. Medzi rannými kresťanmi nájdeme komunity, ktoré učili pôvodné, čisté Jezišove učenie bez dogiem (neverili, že Jeziš bol Boh, Biblia ešte neexistovala a pod.).
Tieto pôvodne ranno-kresťanské komunity žili slobodne v bratstve,vedené radami starších, nie autoritatívne (hierarchicky). Mocenský tlak hierarchických štruktúr však slobodných – nedogmatických nasledovníkov Ježiša ovládol, alebo ich násilím potlačil..

Dogmy su zárodkom konfliktov a rozdeľujú. Separujú a vyčleňujú kresťanov a stavajú ich proti iným ľuďom. Práve pre dogmy kresťania zabíjali.
Dogmy su častým jadrom sváru aj medzi samotnými kresťanmi, rozdeľujú ich na katolíkov, pravoslávnych, protestantov a pod.

Akceptovaním dogmy rezignujeme na úprimné hľadanie Pravdy.
Dogmy potláčajú kritické myslenie a vychovávajú ľahko manipulovateľných – stádovitých ľudí. Dogmy tak vedú k otroctvu a bránia Slobode, čo asi bude dôvodom prečo dogmatické kresťanstvo prijala Rímska oligarchia za štátne náboženstvo.
Rímska oligachia ranné nedogmatické kresťanstvo tvrdo potláčala. Nasledovníci nedogmatického Ježišovho učenia žili bez súkromného majetku v komunitách. Nezúčasťňovali sa boja o moc, netúžili vládnuť nad blížnym svojim a parazitovať na jeho práci! Čím sa stávali pre oligarchiu nepoužiteľní a jej moc slabla.. Ak by sa pôvodné nedogmatizované kresťanstvo rozšírilo, nemali by oligarchovia na kom parazitovať.

Dogmy sú dôvodom odvekého boja cirkvi voči vede: veda totiž podporuje kritické myslenie. Vedecký pokrok vychováva ľudí, ktorí len ťažko úprimne uveria cirkevným dogmám a cirkev tak stráca moc. Výsledkom silnejúceho vplyvu vedy je tak úpadok dogmatickeho kresťanstva, čo je škoda, lebo pôvodne nedogmatické Ježišove učenie by nás aj dnes obohacovalo a robilo náš svet lepším..

Položme si základnú otázku:
Čo bol Ježišov zámer?
Vytvárať snáď dogmy a kumulovať tým moc v rukách kňazstva?
Ak nás chcel Ježiš svojím učením oslobodiť od tandemu cirkevných manipulátorov a oligarchie, logicky nemohol učiť dogmy!

Kresťania nezaťažení dogmami by boli Slobodní a rešpektujúci iných, tak ako Ježiš pôvodne zamýšľal.. Takéto kresťanstvo by sa iste rozšírilo medzi vešetkých uprimných hladačov Pravdy a žili by sme vo vzájomnom rešpekte, harmónii a Božej Láske, presne tak ako Ježis chcel a za čo zomrel..

A tak dnes hierarchická cirkev stojí pred závažným rozhodnutím:
vzdať sa svojej moci a šíriť pôvodné nedogmatické Ježišove učenie,
alebo si udržať moc a brániť tak v šírení pravého Ježišovho učenia..?

 

Viac v článku: Od židokresťanstva späť ku kresťanstvu védskemu