Spracoval: Ing. Michal Šebeňa
ÚVOD
Očkovanie sa stalo dôležitou súčasťou verejného zdravia a prevencie chorôb, a napriek tomu zostáva v našej spoločnosti stále kontroverznou témou. Choroby, ktoré boli kedysi zodpovedné za významnú chorobnosť a úmrtnosť, sa vďaka zavedeniu vakcín teraz takmer úplne vyhubili. Vkcinácia prispela k zvýšeniu strednej dĺžky života a zlepšeniu kvality života. Prvá vakcína sa pripisuje Edwardovi Jennerovi, ktorý v roku 1796 naočkoval 13-ročného chlapca vírusom zodpovedným za kravské kiahne a preukázal imunitu voči kiahňam. Prvá vakcína proti kiahňam bola vytvorená v roku 1798 na základe tohto predpokladu. V nasledujúcich storočiach a od dnešného dňa sa zlepšila technológia vakcín a vyvinuli sa vakcíny proti mnohým chorobám. V roku 1979 sa dosiahla globálna eradikácia kiahní vďaka imunizácií. Ale aj tak sú miesta, kde sa tento patogén stále vyskytuje. Nedávne štúdia preukázali, že očkovanie po 28 dňoch po narodení dieťaťa môže u vnímavých jedincov vyvolať diabetes mellitus 1. typu (autoimunitný). Napriek značnému významu pri eradikácii alebo kontrole rôznych infekčných chorôb vakcíny často súvisia s výsluchmi a kritikou negatívnych účinkov. Podieľali sa tiež na niektorých tragických udalostiach vo farmaceutickom priemysle. K najväčšiemu došlo v roku 1955, po zlyhaní vo výrobnom procese inaktivovanej vakcíny proti poliomyelitíde 2 . Boli zaznamenané ďalšie epizódy, ktoré zahŕňali špecifické zložky BCG (Bacillus Calmette-Guérin), MMR (osýpky, príušnice a ružienka), rotavírus 3 , orálna obrna 4 a bunkový čierny kašeľ 5 vakcíny.
V tomto článku, Vám prinášame podrobný prehľad o možných rizikách spojené s aktivitou molekulárnych mechanizmov nášho tela, vrátane imunitného systému, po aplikácií vakcinačnej dávky typu mRNA. Na úvod sme začali s popisom imunitného systému, jeho buniek, molekúl, aby ste lepšie pochopili aktivitu zložitejších procesov daných zložiek. Boli použité mnohé vedecké zdroje a ostatné antivakcinačné mechanizmy sme obsiahli z uváženia, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou môžu nastať, nakoľko nebolo vykonaných mnoho vedeckých a klinických štúdií. Preto sme sa opierali z imunitného a bunkového hľadiska. Dúfam, že Vám článok prinesie mnoho zaujímavých poznatkov a hlavne Vás naučí rozhodovať.
S pozdravom autor
1. IMUNITNÝ SYSTÉM – DOKONALÝ NÁSTROJ NÁŠHO ŽIVOTA
Otázka, ako vlastne funguje naše ľudské telo zaujíma ľudí už od nepamäti. V súčasnej dobe ho už poznáme takmer dokonale, ale niektoré procesy v našom organizme ostávajú stále tak trochu večnou záhadou. Jedným z nich je práve fungovanie imunitného systému. Na niektoré otázky týkajúce sa fungovania imunity nedokážu odpovedať ani samotný vedci. A my, bežní ľudia, hoci vieme, že ho máme, pritom sa všade dozvedáme, ako ho treba chrániť, ale koľko z nás vie aká je skutočnosť ? Ktoré bunky tvoria protilátky, ktoré bunky likvidujú votrelcov v našom tele? Ako naše telo bojuje s chorobou? Odpovede na tieto otázky sú ľuďom známe len vo veľmi menšom rozsahu. Pre lepšie pochopenie celého príspevku si na úvod stručne obsiahneme čo imunita je, aké bunky a molekuly ju tvoria a aké sú jej funkcie.
Imunita je funkciou imunitného systému, pozostávajúce z orgánov, tkanív, buniek a molekúl. Zabezpečujú ochranu organizmu pred vonkajšími aj vnútornými narušiteľmi integrity jedinca. Ide teda o široký komplex mechanizmov a rôznych reakcií v organizme, ktoré ho ochraňujú proti chorobám, spôsobených baktériami, vírusmi, jednobunkovými organizmami, hubami a nádorovými bunkami. Úlohou imunitného systému je rozoznávať vlastné bunky od antigénov (cudzorodé látky schopné navodiť v organizme imunitnú odpoveď), ktorými je telo napadnuté, bojovať voči nim a zároveň odolávať. Nato slúži rozvinutý komplex buniek, chemických protilátok (imunoglobulínov), mechanických a chemických reakcií a bariér. Vznikol u takmer všetkých organizmov ako reakcia na vonkajšie prostredie so snahou prežiť. Imunitný systém bol a je nesmierne dôležitý vďaka ktorému sa organizmy mohli vystaviť vonkajšiemu prostrediu a konkurovať iným organizmom. V jeho činnosti sú dôležité tri hlavné funkcie (Buc, 2012):
1: Rozpoznanie cudzorodých molekúl od vlastných
2: Reaktivita na cudzorodé látky a ich odstraňovanie
3: Imunologická pamäť.
Mechanizmy obranyschopnosti imunity možno z fylogenetického a funkčného hľadiska rozdeliť na špecifické a nešpecifické. Nešpecifické mechanizmy sa nazývajú aj neadaptívne, vrodené. Evolučne sú staršie a sú založené na molekulách a bunkách. V organizme sú pripravené vopred ho chrániť pred cudzorodými látkami. Zahŕňajú procesy fagocytózy (pohlcovanie veľkých pevných častíc), opsonizácie (obaľovanie cudzorodej látky opsoníny), nešpecifickej neutralizácie mikroorganizmov a ich produktov humorálnymi faktormi. Mechanizmy špecifické sa indukujú vtedy, keď je organizmus vystavený voči antigénu. Aj tento typ imunity si ponechal mnohé vlastnosti z nešpecifickej, pričom špecifická imunita ju aj zosilňuje. Špecifická imunita sa dá získať aj prenosom buniek či séra od imunizovaného jedinca na neimunizovaného. V tomto prípade ide o pasívnu imunitu (Buc, 2001).
Imunitné reakcie prebiehajú aj vďaka rôznym druhom buniek a molekúl a ich vzájomným interakciám. Medzi bunky imunitného systému radíme hlavne biele krvinky (leukocyty), ktoré pochádzajú z pluripotentných kmeňových buniek v kostnej dreni. Základné bunkové populácie vznikajúce z kmeňových buniek v kostnej dreni sú myeolidné a lymfoidné prekurzory. Bunky z myeloidnej dráhy sa diferencujú z myeloidnej progenitorovej kmeňovej bunky. Pomenované sú podľa počtu granúl vo svojej cytoplazme a patria sem: dendritické bunky a v krvi cirkulujúce monocyty (v tkanive sa diferencujú na makrofágy), žírne bunky (mastocyty) a granulocyty (neutrofily, eozinofily, bazofily). Z myeolidnej línie pochádzajú i červené krvinky (erytrocyty) a krvné doštičky (trombocyty) (Buc, 2012).
Molekuly imunitného systému
Tieto molekuly sú súčasťou bunkovej membrány alebo sú rôznymi typmi buniek sekretované. Medzi molekuly imunitného systému patria: antigénne špecifické receptory na povrchu T a B buniek (TCR, BCR), MHC glykoproteíny I. a II. triedy, zložky komplementu, adhezívne, kostimulačné, chemokínové molekuly, protilátky tzv. imunoglobulíny triedy A,M,G,E,D, cytokíny a ich receptory, Fc receptory a receptory pre zložky mikrobiálnych povrchov (Buc, 2001).
Bunky imunitného systému
Hematopoetická kmeňová bunka (HSC, hemocytoblast) je multipotentná kmeňová bunka, ktorá dáva vznik v procese krvotvorby (hematopoézy) rôznym krvným bunkám. Z tejto kmeňové bunky vznikajú červené krvinky, krvné doštičky sa rôzne biele krvinky. Tieto kmeňové bunky sídlia v kostnej dreni a neustále sa delia, aby dopĺňali zásobu krvných elementov. Hematopoetická kmeňová bunka sa vyvíja (rovnako ako ostatná kmeňové bunky) z tzv. embryonálnych kmeňových buniek (Buc, 2001)
Myeloidný progenitor je myeloidná multipotentná bunka vznikajúca z vyššie spomenutej hematopoetickej kmeňové bunky primárne v kostní dreni, ktorá dáva v priebehu krvotvorby vznik bunkám myeloidného radu. Myeloidná dráha zahŕňa granulocyty (eosinofil, bazofil, neutrofil), monocyty (makrofágy), dendritické bunky, žírné bunky, megakaryocyty a erytroblasty (Akashi, 2009).
Lymfoidný progenitor je lymfoidná multipotentná bunka v kostnej dreni vznikajúca z multipotentného progenitoru z pluripotentnej hematopoetickej kmeňové bunky. V priebehu krvotvorby dáva vznik T-lymfocytom, B-lymfocytom a NK bunkám (natural-killer cells). Hlavná zodpovednosť za vzniku imunitných rekcií patrí bunkám Th-lymfocytom. Vďaka vylučovaním rôznych cytokínov stimulujú imunitné reakcie. Do podtypu T-lymfocytov patria aj Tc-lymfocyty (cytotoxické) zúčastňujúce sa na likvidácií nádorových buniek, buniek napadnuté vírusmi a parazitmi. B-lymfocyty sú zodpovedné z špecifickú, protilátkami sprostredkovanú imunitnú odpoveď. NK bunky, ich hlavná úloha spočíva v protinádorovej imunite, kde za určitých okolností dokážu rozpoznať nádorovú bunku a následne ju zničiť (Buc, 2001).
2. PRIRODZENÉ MECHANIZMY ZÍSKAVANIA ODOLONOSTI – KOLEKTÍVNA IMUNITA:
V každom z nás sa prirodzeným spôsobom tvorí imunita voči rôznym antigénom, ktoré denne prijímame. Tieto činnosti sú pre ľudského jedinca dané už ihneď po narodení. Len v prenatálnom období dochádza k prenosu imunity z matky na plod za účasti protilátok triedy IgG. Po narodení každý živočíšny jedinec vrátane človeka zápasí s mikroorganizmami, ktoré nám príroda ponúka. Zároveň nás zosilňuje a evolučne vyvíja našu imunitnú molekulovú výbavu. Vírusy, baktérie a rôzne mikroorganizmy nás učia a pripravujú na rôzne silnejšie adaptačné podmienky. Tieto javy sú dané od úplného vzniku života na tejto planéte. Treba ich prijať a hlavne sa s nimi stotožniť. Ide o hlavný zákon prírody. Pevne verím, že Vás článok poučí o hlavných zákonných princípoch imunity. Možno budú niektoré vety znieť zložito, ale pre lepšie pochopenie sú do detailov rozobraté.
Variabilita jednotlivcov v rámci druhu je typická pre každý živočíšny druh, vrátane človeka. Táto variabilnosť sa prejavuje morfologickými znakmi, určitým typom reakcií a správania sa. Biologický polymorfizmus je ak sa príslušníci rovnakého toho istého biologického druhu od seba navzájom odlišujú. Je charakteristický pre vyššie organizmy a vyvíjal sa pod selekčným tlakom , čo v biológií znamená vplyv zvýhodňujúci v populácií určité organizmy. Selekčný tlak je podmienkou existencie prirodzeného a umelého výberu. Za biologickým polymorfizmom nezaostáva ani antigénová variabilnosť leukocytov, lymfocytov a trombocytov. Vývoj je prepojením náhodných zmien a prírodného výberu kde sa fixujú pozitívne znaky a vlastnosti. Selekcia okrem pôsobenia zvýhodňovania funkčných mutácií si zachováva nefunkčné štruktúry, ktoré neohrozujú existenciu príslušného druhu. Existencia genetickej variabilnosti umožňuje vznik dostatočného množstva takých mutácií, ktoré sú predmetom prirodzeného výberu. Môžeme si to predstaviť na príklade: že najmenej 500 miliónov živočíšnych druhov už osídlilo Zem a 99% ich zaniklo pre neschopnosť adaptácie. Z tohto sa usudzuje, že evolúcia závisí skôr od rokov ako od počtu generácií. Ide o tzv. vytváranie „molekulových hodín“ a tým presne posudzovať fylogenetický vývoj. V boji o prežitie vydrží iba ten jednotlivec, ktorý, sa vedel dostatočne včas a účinne brániť negatívnemu vplyvu mikroorganizmov. Preto mikroorganizmy patria medzi najdôležitejšie selekčné faktory. Za udržanie stálosti a integrity organizmu zodpovedajú imunitné mechanizmy zabezpečujúce toleranciu vlastných komponentov a reagujú imunitnou odpoveďou na cudzorodé látky vonkajšieho alebo vnútorného pôvodu (Buc, 2001).
Mikroorganizmami napadnutý makroorganizmus rozpoznáva infikované bunky iba vtedy, ak majú s bunkami imunitného systému spoločné niektoré oblasti špecifických molekúl tzv. MHC (hlavný histokompatibilný komplex). Ide o to, že aby mikroorganizmus našiel svoju MHC – molekulu, musí mať daný živočíšny druh takú paletu týchto špecifických molekúl, aby sa vždy v rámci druhu našiel jednotlivec schopný odpovedať imunitnou reakciou na ktorýkoľvek infekčný agens. Zmena vlastných molekúl infekčným agensom sa stáva selekčným faktorom vývoja polymorfnosti tkanivových antigénov a rozvoja bunkovej imunity. Imunita spolu s nervovým a hormonálnym systémom je integrujúcim systémom umožňujúcim adaptabilnosť jednotlivca, v ktorom žije a reprodukuje sa (Buc, 2001).
Dôležitú pozornosť predstavuje kolektívna imunita, ktorá vzniká, ak dostatočne veľká časť populácie získa imunitu voči ochoreniu prostredníctvom masového rozšírenia choroby, ako aj očkovaním. Teda, ak sa vírus v čase jeho vzrastu neustále šíri, postupne bude nakazených veľa ľudí, ktorí následne získajú imunitu (Boslaugh, 2007). Výsledkom bude, že infekčný agens sa pomaly vytratí, lebo bude pre neho ťažšie a ťažšie nájsť vhodného hostiteľa, pokiaľ nepríde nový vírus alebo mutovaný podľa jeho predošlej kostry. Tieto procesy sú odjakživa dané a bežné v prírodnom svete. Žijeme s tým od existencie života a vždy slabších a chorých vyselektuje. Život a smrť sú na planéte Zem jednoznačné. Silnejší organizmus si vytvorí odolnosť a slabšie sú odsúdené dlhšiemu boju. Odolný sú naďalej evolučne vpred a silnejší na opätovnú infekciu. Vírus sa nikdy nevytratí, ale vďaka mutácií sa adaptuje a prispôsobí novým hostiteľom. Pamätajte, že pokiaľ by vírusy vymizli, skončil by na Zemi život. A teraz poďme k lepšiemu pochopeniu populačnej imunity:
Ako je vyššie uvedené, imunita je funkciou imunitného systému, ktorú tvoria orgány , tkanivá, bunky a molekuly, zabezpečujúce ochranu organizmu pred vonkajšími a vnútornými narušiteľmi. Rozdeľujeme ju na nešpecifickú (vrodenú) a špecifickú (adaptívnu). Ak infekčný agens vstúpi do organizmu nastupuje prvá línia nešpecifickej imunity, ktorá pôsobí okamžite, nešpecificky a prechodne. Na rozdiel od nešpecifickej imunity, špecifická pôsobí pomalšie a dlhodobo. Pre svoju zložitosť a jemnú vyváženosť procesov dokáže rozpoznať a reagovať na akýkoľvek antigén. Nešpecifická imunita disponuje len obmedzením počtom rozpoznávacích štruktúr. Špecifická imunita si zachovala mnohé mechanizmy nešpecifickej imunity, ktoré sú potrebné na elimináciu narušiteľa integrity. Dokonale si pamätá každé stretnutie s mikroorganizmom, či inou cudzorodou látkou (antigénom). Po následnom opätovnom stretnutí si s ňou vie efektívne poradiť. Špecifická imunita zosilňuje obranné mechanizmy nešpecifickej imunity. Usmerňuje mechanizmy do miesta prieniku antigénu a tak ho lepšie dokáže likvidovať. Tieto mechanizmy sa indukujú len vtedy, ak je organizmus vystavený antigénu. Bez neho sa tieto procesy nevykonajú (Charles, 1999). Preto vždy tvrdím, že antigény vírusov a baktérií telo nutne potrebuje. Veď nás poháňajú vpred a sú základným stavebným kameňom imunitného systému. Aktívnu rolu pri odpovedi na antigén zohráva aktívna imunita. Tá môže byť postinfekčná, ktorá vzniká po prekonaní infekčného ochorenia a postvakcinačná vzniknutá umelo, po cielenom očkovaní. Pasívna imunita je efektívna metóda na rýchly prenos obranyschopnosti bez potreby čakania, kým sa vyvinú vlastné mechanizmy. Pri umelej pasívnej imunite je do tela úmyselne podané hyperimúnne sérum. Pri prirodzenej pasívnej imunity jedinec získava protilátky fyziologickým spôsobom napr. prenos protilátok z matky na plod. Ako bolo spomenuté, tak špecifická imunita si pamätá každý antigén z ktorým prišla do kontaktu. Za túto pamäť vďačíme pomocným Th-lymfocytom, presnejšie CD4-Th-pomocné lymfocyty. Týmto tzv. T – bunkám sú prezentované antigény od vyššie uvedených molekúl MHC. Molekuly MHC slúžia ako podstavec, na ktorom sa upevňujú peptidy pochádzajúce z vnútra bunky a vystavujú sa kontrole Th-lymfocytom. Ak bunku napadne vírus, dochádza k tvorbe určitým chemickým látkam, ktoré antigény spracujú a sú vylučované na povrch bunky. MHC pozostáva z dvoch hlavných tried. Prvá trieda MHC sa nachádza na všetkých jadrových buniek v telách stavovcov. Trieda druhá sa nachádza na všetkých profesionálnych bunkách prezentujúcich antigén (Janeway, 2001).
Pomocné Th-lymfocyty (CD4) sú pomenované podľa skutočnosti, že sú nevyhnutné na aktiváciu, expanziu, diferenciáciu a izotopovú reguláciu B-lymfocytov produkujúcich protilátky. Bez ich pomoci B-lymfocyty nedokážu odpovedať na väčšinu antigénov. Tieto CD4 bunky produkujú cytokíny, ktoré zodpovedajú obrane proti mikroorganizmom. Th-Lymfocyty produkujú interferón gama, a radu ďalších cytokínov navodzujúce zápal, horúčku, ktoré sú nevyhnutné na likcidácií infekčných agensov. Naproti tomu sa Th-lymfocyty diferencujú na Th1, Th2, Th3 a Th17. Každá z nich má špeciálnu funkciu v boji proti patogénom pričom naplánujú vhodnú stratégiu boja. Sú to ako velitelia vojska. Th1 predstavujú bunkový typ imunity, aktivujúce rôzne ďalšie leukocyty na boj s infekciou. Th2 pomáhajú B-lymfocytom v ich premene na plazmocyty, ktoré produkujú protilátky IgE, IgM, IgA a IgG4. Th17 účinne indukuje prozápalové procesy, potrebné v boji proti niektorým druhom baktérií. V prípade infekcie vírusom HIV dochádza k likvidácií Th-lymfocytov CD4, čo predstavuje zrútenie celého imunitného systému. Telo sa v takom prípade nedokáže brániť aj voči takým patogénom, na ktoré máme od narodenia doživotnú imunitu (Buc, 2001).
CD4 receptor je transmembránový glykoproteín nachádzajúci sa okrem Th-lymfocytov aj na iných druhov bielych krviniek. Vďaka receptoru CD4 Th-lymfocyt rozpoznáva príslušný antigén, ktoré prezentujú molekuly MHC. Okrem rozpoznania antigénu CD4 dokáže zabezpečovať prenos signálu, čím sa aktivujú. Poslednou „funkciou“ CD4 je, že vírusy HIV používajú tento receptor na vstup do bunky lymfocytu (Nezlin, 1998).
Od samej existencie života jasne platí, že s vírusmi žijeme a musíme sa s tým stotožniť. Sú veľmi dôležité agensy, bez ktorých by život na Zemi jednoznačne vyhasol. Dokonca patogénne vírusy napr. herpes vírus, ktorého sa v skutočnosti nikdy nezbavíme vstupuje do symbiózy. Poskytuje nám určité výhody a celkovo bez vírusov by sme boli náchylnejší na choroby. Na našej planéte vírusy nikdy nezmiznú. Vždy sa adaptujú na nové hostiteľské systémy. Prirodzený (náhodný) kontakt s antigénom pretrváva celý náš život. Epidemické cykly budú, nikdy sa nevytratia a nik im v tom nezabráni. Len prirodzene vytvorená imunita nás efektívne ochráni a napreduje evolučne vpred. Príroda neustále predbieha a odpovedá na našu činnosť proti. Všetky nové vírusové infekcie sa vyskytli hlavne vďaka ľudskej chamtivosti a túžby po väčšom bohatstve, konzume a pohodlí. Celkovo sme zabudli, že príroda bojuje a nie je vôbec bezmocná
(Autor)
3. VÍRUSY PREDSTAVUJÚ TZV. MOTOR EVOLÚCIE:
Kedysi sme žili úplne vyrovnane a niektorý ani nevedeli, že nejaké vírusy sú. V prípade epidémie chrípky sa nič z toho nerobilo a tieto vírusy nás každým dňom sprevádzali. Táto doba priniesla, ale niečo iné a to hlavne strach, ktorý neustále rastie a ľudia strácajú racionálne myslenie nad sebou. V článku nájdete vysvetlenie o tom, že bez vírusov by sme nežili a okrem toho by naša imunita bola nezrelá. Treba si na to konečne zvyknúť, že tu budú neustále a my je potrebujeme.
Vírusy sú základné stavebné kamene celého života. Umožnili pokroky v ľudskej evolúcií. Zároveň nás môžu aj infikovať, ale za to poväčšine môže človek sám, nakoľko došlo k narušeniu vlastnej integrity a biologickej rovnováhy. Na oblohe je viac vírusov ako hviezd. Na celom svete neexistuje druh, ktorý by bol bez vírusov. Sú proste všade, vo vzduchu, na zemi, v mori. Obývajú spoločne našu planétu od úplnej existencií života.
Vírusy tvoria najväčšiu biologickú populáciu. Je všeobecne známe, že sú rozšírené po celom svete, že kolonizujú oceány, flóru, faunu a ľudskú populáciu. Ale vírusy sú nám oveľa bližšie, ako sme už dávno tušili. V roku 2003 bola úspešne dokončená presná a úplná sekvencia ľudského genómu. A čo sa na prekvapenie všetkých zistilo? Vírusy! Ľudský genóm je zložený z vírusov, pôvodných vírusov a vírusom podobných prvkov najmenej z 45% (Lander, 2001) Toto je len odhad, môže to byť aj oveľa viac. A to sa netýka iba nás ľudí. DNA všetkých živých bytostí na tejto planéte je zložená z rôzneho podielu DNA pochádzajúcej z vírusov. Ako je to možné? Sú vírusy našimi predkami? Vírusy boli na Zemi prv než život zažal. Ale večne nezistenou hádankou vždy bude, či boli prv ako baktérie. Vírusy na svoju replikáciu potrebujú hostiteľskú bunku, ale pred miliardami rokov to mohol byť celkom iný príbeh.
Vzťah medzi vírusom a hostiteľskou bunkou sa môže veľmi líšiť, a to od úplného zničenia bunky až po ich spolužitie, z ktorého majú obaja úžitok (tzv. symbióza). Vírusy môžu zostať v bunke neaktívne. Potom sa reprodukujú prirodzeným rozdelením hostiteľskej bunky. Počas procesu nepoškodzujú hostiteľa. Sú však tiež schopné integrovať svoju vlastnú DNA do DNA svojho hostiteľa. Ak sa im podarí integrovať svoju DNA do jadrových buniek hostiteľa, budú sa prenášať z generácie na generáciu. Určité mechanizmy môžu vírusy reaktivovať a spôsobiť ich reprodukciu v týchto bunkách. Alebo po kódovaní v DNA hostiteľa zostanú v genóme pre všetky budúce generácie. Tento proces je známy ako endogenizácia . Pravdepodobne je zodpovedná za to, že naša DNA a DNA všetkých živých organizmov obsahujú veľkú časť vírusovej DNA. Sme z vírusov. To by nás však nemalo vystrašiť. Práve naopak. Neustále zmeny, ktoré vírusy spôsobovali a spôsobujú v našom genetickom zložení, sú súčasťou našej evolučnej histórie, našej genézy. „Vírusy sú motorom evolúcie.“
Existujú dva zarážajúce príklady toho, čo sme sa dozvedeli z vírusov. Prvá sa týka nášho imunitného systému. Keď vírusy infikovali bunku, radšej tam nemajú konkurenciu. Ani z ich vlastného druhu. Bránia svoju hostiteľskú bunku pred ostatnými votrelcami, nevpúšťajú ich dovnútra alebo ich ničia. To nás chráni pred väčším počtom patogénov. Keď sú endogenizované, tj. kódujú sa do nášho genómu, stáva sa tento mechanizmus súčasťou nášho imunitného systému. VÍRUSY NÁS BRÁNIA, PROTI INÝM VÍRUSOM, ale aj proti BAKTÉRIÁM. Všetky známe imunitné systémy s najväčšou pravdepodobnosťou vytvorili vírusy. Druhým aspektom sa týka ľudskej reprodukcie, pričom vďaka výslednej imunitnej tolerancii nie je embryo odmietnuté matkiným telom a je schopné pokračovať vo vývoji až do narodenia. Ak poskytnete určitým vírusom ideálne životné podmienky, zjednodušia sa na to najnutnejšie. Rovnako ako schopnosť reprodukcie. Ide teda o životný princíp. Ale my ľudia sme nikdy nemali ideálne životné podmienky. Naopak, aby sme prežili ako druh, museli sme neustále čeliť nespočetným výzvam a prispôsobiť sa podmienkam prostredia. Vírusy to všetko umožnili neustálym pôsobením zmien v našej DNA, čo v konečnom dôsledku vedie k novým stratégiám zvládania. Desaťtisíce rokov histórie spojenia medzi ľuďmi a vírusmi sú vpísané do našich génov.
Vírusové ochorenie je veľkým inovatívnym stimulom pre genóm, pri ktorom sa k existujúcemu genómu pridáva súbor génov naraz. To so sebou prináša nové príležitosti. Najmä vzhľadom na to, že najväčšími vynálezcami sú práve vírusy.
Dobré vírusy? Zlé vírusy? No ani jeden. Na jednej strane sú vírusy motorom našej evolúcie. Na druhej strane sú infekčné choroby, bakteriálne aj vírusové, jednou z hlavných príčin úmrtí na celom svete. Skutočnosť, že vírus je škodlivý pre svojho hostiteľa, je obvykle spôsobená narušenou prirodzenou rovnováhou v biológii. Jedným z príkladov sú oceány. Veľa rias obsahuje vírusy. Ak sa príliš rozmnožujú, vírusy sa v nich aktivujú. Začnú rozpúšťať riasy a tým nakoniec zapríčinia napadnutia riasami. Látky uvoľňované z rias poskytujú živiny pre ďalšie mikroorganizmy. Tieto vírusy skrátka riadia populačnú dynamiku rias. Riasy a vírusy sa vzájomne ovplyvňujú už miliardy rokov. U ľudí existuje nespočetné množstvo vírusov, ktoré tvoria náš mikrobióm, celú našu sadu prírodných mikroorganizmov. Ale sú v nás aj patogénne, tj. potenciálne chorobné vírusy, bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Aktivizujú sa iba za určitých podmienok. Známym príkladom je HSV (herpes vírus). Aktivizuje sa až v stresových situáciách a prejaví sa nepríjemným vzhľadom vo forme pľuzgierov na perách. Ochorieme nielen na infekciu, ale aj keď sme prepracovaní, podchladení alebo nevyvážení.
Najväčšie riziko predstavujú multirezistentné baktérie. Sú veľmi nebezpečným problémom, najmä v našich nemocniciach. Vezmime si len USA, tam každý rok na multirezistentné baktérie zomiera ročne vyše 160 000 ľudí. V Nemecku vyše 20 000. V celom svete sú tieto čísla neskutočne vysoké a najhoršie je to, že rokmi to neustále rastie. Je to spôsobené častým a zbytočným užívaním antibiotík. Súčasťou problému sú, ale aj antibiotiká v krmive pre zvieratá a nedodržiavanie hygieny v nemocniciach. Existujú však prírodné prostriedky, ktoré možno použiť v boji proti baktériám spôsobujúcim choroby. A to sú vírusy! Na baktérie útočia aj vírusy, ktoré sa označujú ako bakteriofágy . Ich objav sa datuje rokom 1917. O niekoľko rokov neskôr sa penicilín začal hojne používať a prevýšil ich v boji proti bakteriálnym chorobám. Teraz však môžu byť bakteriofágy potenciálne život zachraňujúce.
Vírusy nachádzajú ideálne podmienky na šírenie v husto osídlených mestách a tam, kde je enormný pohyb ľudí. Veď ich potrebujeme a oni nás. Sú zakomponované aj do prirodzeného výberu. Nikdy predtým nebolo nič také deštruktívne na tejto Zemi, ako samotné ľudstvo.
(Autor)
————————————————————————————————————————————–
————————————————————————————————————————————–
4. VAKCÍNY
Očkovacia látka je zlúčenina, ktorý po vpravení do organizmu človeka alebo zvieraťa navodí vznik aktívnej imunity. Prvé typy očkovacích látok boli vyrobené z pôvodných celých infekčných mikroorganizmov, t.j. vírusov, baktérií, plesní. Tieto vakcíny ukázali spôsob ako zabrániť závažným a niekedy až smrteľným infekčným chorobám. Sprvoti neboli veľmi bezpečné, pretože často vyvolávali závažné nežiaduce účinky a obsahovali okrem antigénov aj vedľajšie zvyškové látky mikroorganizmov. V 20. Storočí ale došlo k významnému pokroku v oblasti vývoja, prípravy a výroby očkovacích látok. (Lacíková, 2009).
Vakcíny môžeme rozdeliť do skupín podľa antigénneho materiálu a podľa spôsobu prípravy. Na základe štúdia odbornej literatúry ich klasifikujeme:
Živé oslabené vakcíny – atenuované
Atenuované vakcíny obsahujú živé, ale oslabené mikroorganizmy, ktoré stratili svoju patogenitu. Zachovali si antigénne vlastnosti, ktoré sú významné na povzbudenie imunitného systému. Oslabené víry alebo baktérie sa v tele človeka rozmnožia a vyvolajú imunitnú odpoveď bez toho, aby spôsobili infekčné ochorenie. Do tejto skupiny vakcín patrí očkovacia látka proti tuberkulóze, osýpkam, rubeole, príušniciam, žltej zimnici a orálna vakcína proti detskej prenosnej obrne. Výhodou živých oslabených vakcín je dostatočne kvalitná a dlhodobá ochrana proti infekčnej nákaze. Nevýhodou je, že zvyšujú riziko vedľajších účinkov ako je bolesť, začervenanie, či teplota. Možnosť zmeny nepatogénnej formy vakcinačného kmeňa na patogénny je možný a nebezpečný u osôb s oslabenou imunitou (Lacíková, 2009).
Usmrtené vakcíny – inaktivované
Inaktivované očkovacie látky obsahujú baktérie alebo víry, ktoré boli usmrtené a tým zbavené schopnosti množenia. Tieto vakcíny sa nemôžu zmeniť na patogénne a sú oveľa bezpečnejšie než oslabené. Avšak imunitná odpoveď na ne je nižšia. Ochrana proti infekcii sa zvyšuje s množstvom dávok a kombinujú sa s vhodným adjuvantným prostriedkom. Príkladom inaktivovaných očkovacích látok je vakcína proti čiernemu kašľu, chrípke, kliešťovej encefalitídy, vírovej hepatitíde typu A a besnote.
Toxoidy
Toxoidy sú vakcíny, ktorých účinnú zložku tvoria inaktivované bakteriálne toxíny, ktoré boli zbavené svojej toxicity, pritom si zachovali imunizačné schopnosti. Týmto spôsobom boli pripravené očkovacie látky proti tetanu a záškrtu. Pre navodenie dostatočnej ochrany proti nákaze je nutnosť aplikácie troch dávok.
Subjednotkové vakcíny
Príprava a výroba subjednotkových vakcín spočíva v izolácii tej zložky patogénu, ktorá vyvoláva imunitnú odpoveď. Vďaka odstráneniu ostatných komponent sa zníži počet vedľajších nežiaducich reakcií, ale aj imunologická účinnosť. Do skupiny subjednotkových vakcín patria hlavne vakcíny proti chrípke.
Rekombinantné vakcíny
Rekombinantné vakcíny sa niekedy zaraďujú do skupiny subjednotkových vakcín, pretože obsahujú len časť mikroorganizmu. Pripravujú sa metódami génového inžinierstva. Princíp spočíva v tom, že sa do nepatogénneho mikroorganizmu vloží gén pre tvorbu antigénu. Vyprodukovaný antigén sa následne izoluje a použije pre tvorbu imunitnej odpovede..
Syntetické vakcíny
Syntetické vakcíny sú chemicky pripravované očkovacie látky, obsahujúce syntetické antigény. Ich hlavnou výhodou je chemická a biologická čistota a nízke výrobné náklady. Zatiaľ sú pripravované pre experimentálne účely. Vakcíny rozdeľujeme tiež podľa toho, či poskytujú ochranu proti jednému alebo viacerým pôvodcom. Očkovacie látky namierené len proti jednému pôvodcovi označujeme ako „monovalentné“ a vakcíny, ktoré môžu poskytovať ochranu proti niekoľkým typom infekčného pôvodcu rovnakého druhu sa nazývajú „polyvalentné“ (Lacíková, 2009)
Vakcína je farmakologická zlúčenina, ktorá zvyšuje imunitu človeka voči konkrétnemu ochoreniu. Keď baktéria alebo vírus spôsobujúci chorobu napadne ľudské telo, imunitný systém rozpozná materiál ako cudzí, zvyčajne detekciou špecifických častí proteínu napadajúceho organizmu, známych ako antigény. Vakcíny obsahujú formu pôvodcu ochorenia, či už ide o oslabenú alebo usmrtenú formu samotného mikróba, inaktivovanú verziu jeho toxínov alebo bielkovinu z povrchu mikróba. Zavedením formy činidla vakcína predstavuje antigén pre imunitný systém, ktorý mu umožňuje rozpoznať antigén ako cudzí a vytvárať protilátky a pamäťové T-lymfocyty proti týmto antigénom. To umožňuje rýchlejšiu a silnejšiu imunitnú odpoveď, ak bude telo v budúcnosti voči patogénu vystavené. Je veľmi dôležité na aký druh patogénu sa vakcína zameriava a okrem toho sa má dbať na dôkladné a dlhodobé laboratórne a klinické skúšanie, aby zodpovedala zdravotným hodnotám. Súčasný pandemický stav ochorenia COVID19 vedie k nátlaku rýchlej tvorby vhodnej vakcíny, pričom sa nemyslí na možné nežiaduce účinky. Nová vakcína mRNA má mnoho nedostatočných klinických skúšok a najväčší problém nastane zo strany imunitného a bunkového systému.
Imunizácia alebo očkovanie znamená zavedenie očkovacej látky do organizmu na liečbu mnohých infekčných chorôb, čo vedie k stimulácií imunitného systému k produkcii špecifických protilátok alebo špecifických lymfocytov na potlačenie patogénov. Táto tzv. imunoterapia vytvára imunologickú pamäť, ktorá môže byť dlhotrvajúca. Súčasné imunizácie chránia proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, poliomyelitíde, osýpkam, príušniciam, rubeole, pneumokokovej pneumónii, kiahňam, sepse, meningitíde, hepatitíde B, varicella-zoster, tuberkulóze, cholere, hnačkám spôsobeným rotavírusom, salmonelózou a dengue. Podľa druhu vakcín ich delíme na živé oslabené a neživé inaktivované vakcíny. Medzi najúčinnejšie vakcíny patria živé, pretože obsahujú viac antigénnych častíc. Podávajú sa injekčne do podkožia alebo svalu. Niektoré sa podávajú aj perorálne, čiže cez ústa (proti rotavírusom a v minulosti to bola živá vakcína proti detskej obrne). Medzi vakcíny obsahujúce živé oslabené baktérie patrí vakcína proti tbc. Živé vakcíny vytvárajú dlhodobejšiu imunitu ako inaktivované vakcíny. Spomenuté inaktivované neživé vakcíny vznikajú usmrtením mikroorganizmu. Nie sú schopné rozmnožovania a úplne strácajú infekčnosť. Buď sa použije celá baktéria či vírus alebo len jej komponent. Príkladmi takýchto vakcín je očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, meningokokom, brušnému týfu, pneumokokom, chrípke, besnote, detskej obrne (injekčná forma), hepatitíde A, japonskej encefalitíde, hemofilovým infekciám. Tieto vakcíny sú viac stabilné, ale vyžadujú podanie posilňovacej dávky na udržanie imunity. To by sme mali na úvod. Teraz poďme k jadru veci:
Vírusy sú obligátne vnútrobunkové parazity a všetky kompletne závislé na translačnom aparáte bunky. Aby mohli vírusy využiť proteosyntetický aparát hostiteľa, musia najprv prepísť svoju genetickú informáciu do mRNA s cieľom tvorby nových vírusových proteínov. Najlepším pokusom o zatriedenie vírusov podľa toho, akým spôsobom dochádza k ich replikácii a realizácii genetickej informácie, poskytol Baltimorov systém triedenia do 7. tried (2 triedy DNA vírusov, 3 triedy RNA vírusov, 2 triedy vírusov s reverznou transkripciou). V tomto článku sa budeme venovať vírusom s obsahom RNA pozitívnej polarity. To znamená, že ich genómová RNA má aj funkciu mRNA a teda môže ihneď slúžiť na transláciu proteínov. Vďaka tejto vlastnosti je purifikovaná genómová RNA vírusov infekčná. Jedná sa o najpočetnejšiu skupinu vírusov na našej planéte. Spadá sem až 35 čeľadí, z ktorých najvýznamnejšie patogény ľudí sú zaradené ku koronavírusom, flavivírusom, pikornavírusom a togavírusom. Ich genóm sa replikuje v dvoch krokoch: najprv je prepísaný na celo-dĺžkovú RNA negatívnej polarity, ktorá je v nasledujúcom kroku prekopírovaná na vlákno pozitívnej polarity. Nižšie uvediem hlavné príčiny v ťažisku s vývojom dlhodobých vakcín proti vírusom ako HIV, chrípka, rhinovírus a koronavírus:
– Príčinou nemožnosti vytvorenia funkčnej vakcíny pre vírus HIV je skutočnosť, že vírusy HIV sa skrývajú vo vnútri pomocných T-buniek bez toho, aby infikované bunky zmenili svoj povrch. Z tohto dôvodu imunitný aparát nemôže bojovať proti vírusu HIV, pretože ho nedokáže spozorovať. Aj keď si telo vytvára protilátky proti vírusu, nie je schopné vírus potlačiť. Okrem toho, HIV tvorí obrovské množstvo vírusov vzniknuté mutáciami za krátku dobu, s odlišným antigénom.
– Rhinovírusy mutujú tak často a je ich toľko, že je nemožné proti nim vyrobiť vakcíny. Aj keď sú dostupné správne materiály na výrobu očkovacej látky, výroba trvá neskutočne dlho.
– Chrípkové vírusy mutujú časti svojich hlavných povrchových antigénov, ale nie tak často. To umožňuje každoročne proti nej vyrobiť funkčnú vakcínu, ktorá obsahuje tri alebo štyri rôzne kmene vírusu chrípky. Aj keď je k dispozícií aktuálna vakcína voči chrípkovému vírusu, nemusí byť v danú sezónu účinná kvôli možným mutáciám. Chrípka má niekoľko segmentov genómu a tie sa rekombinujú. Rekombinanty sa tiež veľmi rýchlo vyvíjajú. Preto sa veľa ľudí čuduje, prečo po vakcinácií o niekoľko týždňov chrípku dostane. Teda je to zbytočné. Bežné prechladnutie spôsobujú desiatky rôznych vírusov vrátane niekoľkých ďalších koronavírusov. Vždy je lepšie nechať to na vlastnom imunitnom systéme.
Všetky vírusy, najmä RNA vírusy, majú neobvykle vysokú mutačnú rýchlosť v dôsledku chýbajúcich korektúr uskutočňovaných polymerázou, čo vedie k ich rýchlemu vývoju na adaptáciu nového organizmu a prostrediu. Nie je dôvodom domnievať sa, že je obzvlášť ťažké vyvinúť vakcínu proti koronavírusom. Vytvorenie úplne novej vakcíny trvá niekoľko rokov, a to z dôvodu potreby dlhodobých skúšok, ktoré zabezpečia, aby vakcína mala ochranný účinok pred ochorením a hlavne bez vážnych vedľajších účinkov. Výroba prototypu vakcíny zvyčajne netrvá dlho, ale vyžaduje si dôkladné testovanie. V prípade koronavírusov (SARS) vieme, že často mutujú a tým menia svoje povrchové antigény z čoho vyplýva, že imunita je krátkodobá a bude treba často meniť aj vakcínu. Napriek tomu po určitom čase v populácii dôjde k čiastočnej imunite. Dôvodom je to, že vírus má na svojom povrchu veľa antigénov aj keď niektoré z nich (dokonca aj tie najdôležitejšie) mutujú a populácia bude mať vytvorenú imunitu proti zvyšným antigénom. Z hľadiska bezpečnosti nie je viac ako akákoľvek iná vakcína. Majú však tendenciu byť menej účinné alebo ťažšie sa vytvárajú kvôli výrazne vyššej frekvencii mutácií RNA vo vírusoch. Obzvlášť u koronavírusov sa ich genóm a celá štruktúra mení každých 24 hod., takže očkovanie nie je možné. Vďaka tejto reštrukturalizácií nie je možné, aby bola vakcína účinná.
Ak vyrobíme nejakú chemickú látku, ktorá vírus zlikviduje, nastane rýchla zmena jeho chemických komponentov, čím dôkladne unikne ako nepoškodený. Takže ak vyrobíme vakcínu, ktorá bude pôsobiť proti súčasnej chemickej častici vírusu, bude táto vakcína fungovať iba dovtedy, kým vírus nezmení svoj chemický komponent. Ale príroda je úžasná. Vírus vie byť natoľko chytrý, že v okamihu, keď sa stretne s vakcínou, zmení svoju chémiu tak, že sa rozmnožuje už ako nový vírus. Bude potreba neustále tvoriť novú vakcínu. Kde je v nás toľká kapacita vyvíjať nové a nové vakcíny tak rýchlo, ako sa mení? Nikde. Výroba vakcíny nie je zložitá vec. Či je to však efektívne, alebo nie, to sa dá zistiť až po podaní miliónom ľudí. Ak sa vyskytnú nepriaznivé vedľajšie účinky, potom bude týchto miliónov ľudí ovplyvnených na celý život. To je dôvod, prečo je na začiatku potrebný veľký počet dobrovoľníkov z rôznych populácií. Niekedy sa môžu vedľajšie účinky prejaviť pomaly, a to až do takej miery, že po podaní vakcíny môže uplynúť rok. Vakcína môže byť vyhlásená za bezpečnú v prípade, že sa nevyskytnú žiadne vedľajšie účinky ani po jednom roku. Ako môžeme v takejto situácii použiť vakcínu tak narýchlo? V ideálnom prípade by vakcína mala byť: bezpečná, vysoko imunogénna, neintegračná, ľahko manipulovateľná a geneticky stabilná. Okrem toho nesmie byť vakcína ohrozená už existujúcou imunitou pacienta proti vakcínovanému vehikulu.
Ďalej sa šíria rôzne nezmysly o tom, že vakcína bude obsahovať čip na sledovanie pohybu ľudí, ktorý nám v rámci imunizácie aplikujú do tela. Taký čip by musel byť dostatočne malý, aby prešiel ihlou, ktorá má priemer od 0,2 – max po 0,7 mm. Ďalej by musel byť na to špeciálne zostrojený čip, ktorý by disponoval anténou na vysielanie vlnových dĺžok. Aj to by prispelo k jeho nadstavbe a vyžadovalo by to chirurgický zákrok. A v poslednom rade by musel mať špecifické materiály na odolanie imunitnej reakcie, čo vôbec také niečo neexistuje. Ak by aj také niečo existovalo, čo je nemožné, tak by už neprešiel injekčnou ihlou vďaka veľmi malým rozmerom.
(Autor)
Za udržanie života a správnych metabolických a celkových fyziologických pochodov, bez ktorých by sme tu nemohli existovať sú dva hlavné deje: transkripcia a translácia. Vravíme tomu génová expresia, keď z DNA vznikne jej kópia mRNA a z nej potrebný funkčný proteín (DNA – RNA – proteín). V prípade, ak by došlo k zastaveniu týchto hlavných dejov, všetci by sme zomreli. Ak určitá bunka, orgán, tkanivo potrebuje nejaký proteín (napr. bunky žalúdka enzým pepsín na trávenie), tak za účasti signálnych molekúl dá tzv. príkaz DNA vyrobiť kópiu mRNA a potom za účasti ribozómov sa vytvorí funkčný proteín. Len čo vzniknutá mRNA opúšťa jadro a preniká do cytoplazmy, okamžite nasadajú na ňu ribozómy, aby stihli potrebný proteín vyrobiť. RNA je čiastočne metylovaná – upravená, aby nedošlo k jej degradácií enzýmami RNáza, teda musí niečo vydržať, kým sa nevyrobí potrebná bielkovina. Každá mRNA po vytvorení proteínu musí byť degradovaná. Túto degradáciu uskutočňujú enzýmy RNázy, ktoré sa nachádzajú úplne všade. Je to veľká rodina enzýmov a okrem buniek sa vyskytujú aj v krvi, rôznych tekutinách, moku, očiach, na povrchu kože – proste všade (Alessio, 1997). Očkovanie zachránilo síce mnoho životov a skoro až do vymiznutia vírusov, lenže to vymiznutie nie je celkom presne uvedené. Z prírody nemožno nič vymiznúť. Vírusy boli, sú a budú. Je zásadný rozdiel, či sa vakcína zameriava na DNA alebo RNA vírusy. U RNA vírusov, je rozdiel v tom či je jeho nukleová kyselina negatív alebo pozitív. Príroda stvorila vírusy na to, aby udržiavali existenciu života spolu s baktériami. Zadelila ich na nebezpečné, ktoré sú menej početné (ak sa nerozmnožia v populácií) a na tie, ktoré sa vyskytujú bežne ako chrípka, krornavírus, rhinovírus (nádchový vírus). To preto, aby bol určitý súlad a fungovanie prírodného výberu. Koronavírusy a vírusy chrípok sú najpočetnejšie a rýchlo sa meniace častice. Majú akýsi dar na rýchlu adaptabilitu v životnom prostredí v hostiteľoch. Mutácie sú ich hlavným nástrojom fungovania v meniacich sa zložitých podmienkach. Pre nich je náš imunitný systém veľmi nebezpečný, tak volia stratégie, ako sa prispôsobiť, aby zachovali svoj rod. Nikdy sa nám nepodarí ich zlikvidovať.
Obr.č.1: Mechanizmus degradácie RNA
Vakcína zameraná na RNA+ vírusy , ktoré podliehajú k častým zmenám je úplne zbytočná a bude s najväčšou pravdepodobnosťou nefunkčná, pretože daný antigén, ktorý sa v organizme vytvorí z mRNA už nebude totožný s pamäťou imunitného systému divého vírusu, ktorý si mutáciou pozmenil antigénovú štruktúru. Napr. vakcína na hepatitídu A: vírus hepatitídy A je RNA +, len jeho klaster neobsahuje genómy ktoré menia jeho antigén, tak tam je účinnosť skoro 100%. Na Koronavírusy a vírusy chrípok, ktoré menia kapsidové a hrotové antigény budú s najväčšou pravdepodobnosťou úplne NEFUNKČNÉ. V prípade, ak by vakcína mRNA bola účinná, tak bude vyrábať antigén, ktorý má v sebe zakódovaný. Vírus zmutuje a Váš imunitný systém si ho už nebude pamätať, lebo bude mať v sebe len ten antigén, ktorý sa vyrobil. To je prvý príklad. Druhý príklad spočíva v tom, že ak sa cudzia mRNA vpraví do hostiteľa, tak za účasti enzýmov RNáza ju zdegradujú a otázne je aj to či na ňu budú ribozómy nasadať v prípade ak voči enzýmom obstojí. Enzýmy RNázy sú úplne všade. Vo vašich tekutinách, bunkách, krvi, orgánoch, očiach, na koži proste všade. Plnia aj tzv. antivírusovú ochranu. Vírus po prieniku do bunky aktivuje aj iné faktory (aj vlastné), aby ovplyvnil proteosyntézu na úkor seba. Tretí príklad je, ak všetko bude fungovať ako má, tak po prieniku cudzej mRNA sa aktivujú interferóny, ktoré sú prirodzené látky s antivírusovou schopnosťou. Tie zastavia bunkové transkripcie a aktivujú proteinkinázy a RNázy, ktoré zdegradujú nielen mRNA nachádzajúcu sa vo vakcíne, ale aj vzniknutý nový proteín – antigén. Samotná mRNA je veľká molekula a veľmi nestabilná. Je náchylná na degradáciu nukleázami a aktivuje imunitný systém. Táto aktivácia imunity dáva vznik možným patologickým procesom (aj poškodeniu životne dôležitých orgánov), ako jedna z možných vedľajších účinkov za účasti zápalových mediátorov (Alessio, 1997).
Obr. č. 2: Enzým RNáza
A toto sú možné problémy, ktoré môžu vzniknúť. Každý biológ, biotechnológ a hlavne vakcinológ by mal tieto možné problémy očakávať. Týmto článkom nechcem na nikoho tlačiť alebo odhovárať od vakcinácií, ale aby vedeli, aké príčiny môžu nastať. To či sa niekto dá vakcinovať a bude riskovať svoje zdravie je len na jednotlivcovi.
Vakcíny sú imunobiologické látky, používané na aktívnu imunizáciu. Obsahujú antigény, ktoré simulujú domnelý útok baktérií či vírusov na telo. Práve na tieto antigény, teda látky, ktoré vyvolávajú imunitnú reakciu tela, obrana zareaguje. Všetky imunogény sú antigény, ale nie všetky antigény sú imunogénne. Odpoveď imunitného systému nevzniká na celú makromolekulu, ale iba na určitý jej úsek – epitop. Na jednej imunogénnej molekule môže byť rôzny počet epitopov, pričom ich schopnosť navodiť imunitnú odpoveď býva rôzna. Nie všetky epitopy sú rozpoznávané B- aj T-lymfocytmi, preto sa rozlišujú B-epitopy a T-epitopy.
Očkovanie je jediná špecifická zbraň proti infekciám. Vakcíny, ale nemožno použiť terapeuticky, vzácne pri dlhej inkubačnej dobe profylakticky. Sú určené len k špecifickej prevencií rozvinutím imunitných reakcií. Vakcína musí splniť základné požiadavky. Musí byť dostatočne účinná, aby vzbudila imunitnú odpoveď, ktorá by zaistila dlhotrvajúci ochranný účinok. Musí byť BEZPEČNÁ. Po jej aplikácií sa nesmú objaviť príznaky ochorenia, alebo dokonca aj samotné ochorenie. Ďalej musí byť stabilná. Aby sa mohla využiť pre veľkú populáciu osôb na rôznych miestach, nesmie sa behom doby jej účinok znižovať ba vymiznúť. Vakcíny môžu byť:
1: INAKTIVOVANÉ: Normálny vírus je inaktivovaný chemickými činidlami napr. formalín alebo glutaraldehydom. Vakcína nie je infekčná a je bezpečná. Má nízku imunogenitu a preto je potrebné aplikovať viac dávok.
2: ŽIVÉ: Atenuované vakcíny sú živé aktívne nevirulentné vírusy. Stimulujú infekčný proces a sú silné imunogény. Vírus sa v organizme obmedzene rozmnožuje, napodobňuje infekciu a tým podnecuje tvorbu protilátok. Imunita nie je len humorálna, ale aj bunková. Relatívne jedna nevýhoda spočíva v tom, že sa nedá na sto percent vylúčiť, že mutovaný vírus u osôb so zníženou imunitou nevyvolá ochorenie.
3: REKOMBINANTNÉ: Pripravujú sa tak, že sa gén imunogénnej bielkoviny vpraví do genómu iného vírsu, treba vakcínie. Rekombinanty sa replikujú, exprimuje vnesený gén a vytvára sa cudzorodá bielkovina, ktorá indukuje tvorbu protilátok.
Zistilo sa, že prvotný SARS zo všetkých štrukturálnych proteínov (S) vyvoláva tvorbu neutralizujúcich protilátok a je hlavným cieľom pre vývoj vakcíny. Lenže, pri vývoji vakcíny proti koronavírusom sa vyskytli ťažkosti. Všetky vakcíny zamerané proti koronavírusom na zvieracích modeloch napodobňovali ľudské choroby, boli imunogénne, ale pritom sa vôbec nepreukázalo, že účinne bránia vzniku choroby. Predchádzajúce použitie vakcín proti SARS a MERS na zvieracích modeloch vyvolalo obavy o bezpečnosť imunopatológie sprostredkovanej za účasti Th2- Lymfocytov. U myší očkovaných dvomi inaktivovanými celými vírusovými vakcínami, vakcínou rekombinantným DNA spike proteínom alebo vírusovou časticovou vakcínou sa vyvinula pľúcna patológia vrátane eozinofilnej infiltrácie a to už do 2 dni po stimulovaní vírusom SARS CoV, ktoré sa u infikovaných neočkovaných myší nevyskytli. Teda presne povedané, všetky vakcíny zlyhali a prirodzená infekcia vyššie uvedené patologické symptómy nespôsobila. Máme tu jasný výsledok, že je to nežiaduce. Ale ideme ďalej: Podobná pľúcna imunopatológia bola pozorovaná v niekoľkých ďalších štúdiách, najmä u starších myší v porovnaní s mladšími, ktoré boli očkovaniu vystavené. U myší imunizovaných vakcínou s proteínom SARS sa po infikovaní vírusom dostavila ťažká pneumónia a pľúcny eozinofilný infiltrát. Výsledok jasne preukazuje, že vakcíny obsahujúce proteíny (N) a (S) sú spojené s touto patológiu. Podobná zvýšená imunopatológia sa objavila u myší očkovaných inaktivovanou vakcínou MERS. Vakcína MERS obsahovala modifikovaný vírus vakcínie exprimujúca (S) spike proteín indukoval veľmi obmedzenú humorálnu a T-bunkovú odpoveď. Iné vakcíny zahlcujú imunitný systém produkciou viacerých neúčinných protilátok tým, že používajú dlhý 1200 – aminokyselinový hrot proteínu vírusu (Enjuanes et al., 2008).
Pozoruhodné je, že prirodzene prekonaná infekcia SARS poskytuje maximálnu protilátkovú ochranu menej ako 1 rok (Enjuanes et al., 2008). Jedná sa o prirodzenú infekciu prírodným vírusom. Koronavírusy ako aj chrípkové vírusy často mutujú a imunitný systém po uplynutí určitej doby ich už nerozozná. Tak to bežne funguje aj u chrípok. Vírusy sa musia neustále adaptovať, veď je to zariadené zákonom prírody. A teraz sa dostávame k jasnej odpovedi. Ak v prípade prirodzene prekonanej infekcie máme veľmi krátku prirodzenú imunitnú ochranu, potom v prípade očkovania budeme mať akú??? No SKORO ŽIADNU. To sa budete chcieť nechávať často preočkovávať? Určite nie. Len si vezmite vakcíny voči chrípke. Koľko ľudí po očkovaní ochorelo? Predpokladám, že väčšina ľudskej populácie. Je to spôsobené hlavne mutáciou vírusu, na ktorý si už Váš imunitný systém nepamätal alebo ste už vakcínu dostali v inkubačnej dobe. Ľuďom, ktorý sa každý rok voči chrípke očkujú a neochoreli GRATULUJEM. Majú perfektný prirodzený imunitný systém. Len zbytočne aplikujú chemické látky do svojich organizmov.
V prípade účinnej vakcíny, sa môžete nakaziť a ochorieť samotným vírusom aj po podaní vakcíny mRNA (eu.usatoday, 2020).
Vždy si platí jedno:
!!!!! Veľmi dôležité je, na aký konkrétny infekčný agens je očkovanie zamerané!!!!!
Rýchly vývoj hromadná výroba vakcín v podmienkach globálnej pandémie je náročné. Jej výroba vyžaduje veľa aktivít, aby boli dobre koordinované a prebiehali paralelne. Už keď tak, výskum by mal trvať aspoň desať rokov s predklinickým sledovaním, vyžadujúc niekoľko klinických skúšok. Nie na rýchlo skonštruované, kde nik nevie ako sa v ľudskom organizme zachová.
(Autor)
Objav prvej mikroRNA (miRNA) pred viac ako 20 rokmi priniesol novú éru v molekulárnej biológii. V súčasnosti existuje viac ako 2 000 miRNA, ktoré boli objavené u ľudí, a predpokladá sa, že kolektívne regulujú jednu tretinu génov v genóme. Mikro RNA sa spájajú s mnohými ľudskými ochoreniami a sledujú sa ako klinický diagnostický marker (Hammond, 2015). Mikro RNA (miRNA) spadajú do triedy nekódujúcich RNA, ktoré hrajú dôležitú úlohu pri regulácii génovej expresie. Väčšina miRNA sa prepisuje zo sekvencií DNA do primárnych miRNA a spracováva sa na prekurzorové miRNA a nakoniec na zrelú miRNA. Vo väčšine prípadov miRNA interagujú s 3 ‘neprekladanou oblasťou (3’ UTR) cieľových mRNA, aby vyvolali degradáciu mRNA a translačnú represiu. Boli zistené interakcie miRNA s inými oblasťami, vrátane 5 ‘UTR, kódujúcej sekvencie a promótorov génov. Za určitých podmienok môžu miRNA tiež aktivovať transláciu alebo regulovať transkripciu. Interakcia miRNA s ich cieľovými génmi je dynamická a závisí od mnohých faktorov, ako je napríklad subcelulárna poloha miRNA, hojnosť miRNA a cieľových mRNA a afinita miRNA-mRNA interakcií. Mikro RNA sa môže vylučovať do extracelulárnych tekutín a transportovať do cieľových buniek prostredníctvom vezikúl, ako sú exozómy, alebo väzbou na proteíny. Extracelulárne miRNA tiež fungujú, ako chemickí poslovia pri sprostredkovaní komunikácie medzi bunkami. Tento prehľad poskytuje aktualizáciu kanonických a nekanonických dráh biogenézy miRNA a rôzne mechanizmy, ktoré sú základom regulácií génov sprostredkovaných miRNA. MiRNA sa viažu na špecifickú sekvenciu na 3 ′ UTR svojich cieľových mRNA, aby vyvolali translačnú represiu a deadenyláciu. Mikro RNA väzbové miesta boli tiež detegované v iných oblastiach mRNA vrátane 5 ‘UTR a kódujúcej sekvencie, ako aj v rámci promótorových oblastí. Väzba miRNA na 5 ‘UTR a kódujúce oblasti má tlmiace účinky na génovú expresiu (zastavenie DNA – RNA – Proteín). Mikro RNA-indukovaný umlčovací komplex (miRISC) pozostáva z vodiaceho vlákna a AGO (argonaute je rodina proteínov zohrávajúce rolu pri tlmení RNA). Cieľová špecifickosť miRISC je spôsobená jeho interakciou s komplementárnymi sekvenciami na cieľovej mRNA, ktoré sa nazývajú prvky odpovede na miRNA (MRE). Stupeň komplementarity MRE určuje, či existuje rezanie cieľovej mRNA závislé na AGO2 alebo translačná inhibícia sprostredkovaná miRISC a rozpad cieľovej mRNA. Plne komplementárna miRNA: MRE interakcia indukuje aktivitu AGO2 endonukleázy a zameriava sa na štiepenie mRNA. Mikro RNA downregulujú expresiu PB1 degradáciou mRNA. Na strane druhej môžu zapríčiniť aj transláciu. Navyše, real-time PCR analýza preukazuje, že endogénne miR-323, miR-491 a miR-654 sú exprimované v rôznych bunkových líniách a ich expresia môže byť zmenená počas infekcie chrípkovým vírusom. Bunkové miRNA sú dôležitými faktormi rezistencie hostiteľa na vírusovú infekciu a poskytujú hlbšie pochopenie mechanizmov, ktoré sú základom obranného systému hostiteľských buniek (Jacob et al., 2018).
Micro RNA dokážu efektívne reagovať s T-lymfocytmi a po aktivácií s antigénom zapríčiňujú u T-lymfocytov: dlhodobú expanziu aktivovaných CD4 T buniek, produkciu IL-2, dlhodobú expanziu aktivovaných CD4 T buniek, podporujú bunkový cyklus a jadrovú lokalizáciu NFκB. Aktivácia T buniek vyžaduje, aby TCR rozpoznával špecifický antigén naviazaný na MHC na povrchu APC v prítomnosti kostimulácie. PI3K, AKT a mTOR sú rozhodujúce mediátory aktivácie T buniek. Ich pozitívna signalizácia od TCR je vyvážená negatívnymi regulátormi, ako sú PTEN a BIM. Kostimulačné signály poskytujú povrchové receptory exprimované na T lymfocytoch, ktoré interagujú so špecifickými ligandmi na APC a môžu byť buď aktivačné (ako napríklad CD28 a ICOS) alebo inhibičné (ako CTLA-4 a PD-1). Tieto aktivačné a inhibičné udalosti sú integrované do čistej odpovede, ktorá spúšťa aktiváciu a / alebo represiu transkripčných faktorov (NFAT, AP-1, NF-kB a ďalšie). Ich jadrová lokalizácia podporuje syntézu imunitných efektorových molekúl, napr. Cytokínov. MiRNA tiež kontrolujú aktiváciu a integráciu týchto dráh na podporu efektorových funkcií T buniek pri zachovaní imunitnej homeostázy. V skutočnosti aktivácia a diferenciácia T buniek zahrnuje expresiu viacerých miRNA s mnohými cieľmi mRNA, a preto je skutočný rozsah miRNA regulácie biológie T buniek pravdepodobne oveľa rozsiahlejší, ako sa v súčasnosti oceňuje (Katie, 2014).
Na záver môžem skonštatovať, že po zavedení mRNA vakcíny môžu nastať značné problémy z našej prirodzenej molekuly miRNA. Okrem nastolenia prirodzených mechanizmov zameraných na degradáciu molekuly mRNA dodanej vakcínou, aktivujú ďalšie imunitné reakcie, ktoré môžu byť pre človeka nežiaduce. Prehnaná aktivácia zapríčiní zápal (TheScientist, 2020) s možným poškodením životne dôležitých orgánov (pľúca, pečeň, obličky). Telo je vybavené obrovským arzenálom antibakteriálnych a antivírusových molekúl, ktoré môžu túto vakcínu vyradiť z činnosti a namiesto dobra spravia viac zla.
(Autor)
Obr. č. 3: Aktivita microRNA pri degradácií mRNA
Toll-like receptor patrí do skupiny membránových receptorov. Hrá zásadnú úlohu v rámci imunitného systému a jeho monomérová štruktúra prechádzajúca plazmatickou membránou rozoznáva cudzorodé molekuly a spúšťa príslušnú signálnu kaskádu. Toll-like receptory ( TLR ) sú triedou proteínov, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu vo vrodenom imunitnom systéme. Ide o jednopriechodové membránové receptory, ktoré sa zvyčajne exprimujú na sentinelových bunkách (bunky v prvej obrannej línií tela), ako sú makrofágy a dendritické bunky, rozpoznávajúce štruktúrne molekuly pochádzajúce z mikróbov. V prípade prekonania obranných bariér mikróbmi, (napr. pokožka alebo sliznica črevného traktu), TLR ich okamžite rozpozná a aktivuje reakcie imunitných buniek. Medzi TLR patria TLR1 ,TLR2 , TLR3 , TLR4 , TLR5 , TLR6 , TLR7 , TLR8 , TLR9 , TLR10 , TLR11 , TLR12 a TLR13, aj keď posledné tri sa u ľudí nenachádzajú (Mahla et al, 2013). Nižšie Vám poskytneme prehľad a funkciu ľudských TLR receptorov:
Obr. č.4: Štruktúra TLR receptorov
TLR1 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorý hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozoznávajú molekulárne štruktúry spojené s patogénom (PAMP), exprimované na infekčných agensoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre vývoj účinnej imunity. Rôzne TLR vykazujú rôzne vzorce expresie. Tento gén je všadeprítomne exprimovaný a dokonca na vyšších úrovniach, ako iné gény TLR (Gene ID: 7096, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7096).
TLR2 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Tento proteín sa vyskytuje na povrchu bunky, ktorý môže vytvárať heterodiméry s ostatnými členmi rodiny TLR, aby rozpoznal molekuly odvodené od mikroorganizmov známych, ako molekulárne časti spojené s patogénom (PAMP). Aktivácia TLR pomocou PAMP vedie k zvýšeniu regulácie signálnych dráh na moduláciu zápalovej reakcie hostiteľa. Predpokladá sa, že tento gén podporuje apoptózu, ako odpoveď na bakteriálne lipoproteíny. Tento gén sa podieľa na patogenéze niekoľkých autoimunitných chorôb (Gene ID: 7097, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7097).
TLR3 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozoznávajú molekulárne časti spojené s patogénom (PAMP), ktoré sú exprimované na infekčných agensoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre vývoj účinnej imunity. Tento receptor je najhojnejšie exprimovaný v placente a pankrease a je obmedzený na dendritickú subpopuláciu leukocytov. Rozpoznáva dsRNA spojenú s vírusovou infekciou a indukuje aktiváciu NF-kappaB a produkciu interferónov typu I. Môže teda hrať úlohu v obrane hostiteľa pred vírusmi (Gene ID 7098, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7098).
TLR4 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozpoznávajú molekulárne vzorce spojené s patogénmi, ktoré sú exprimované na infekčných agensoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre rozvoj účinnej imunity. V štúdiách in silico sa zistila obzvlášť silná väzba povrchového TLR4 na špičkový proteín ťažkého akútneho respiračného syndrómu koronavírus 2 (SARS-CoV-2), pôvodca koronavírusovej choroby-2019 (COVID-19) (Gene ID 7099, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7099).
TLR5 Tento gén kóduje člena rodiny toll-like receptor (TLR), ktorý hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodených imunitných reakcií. Tieto receptory rozpoznávajú odlišné molekulárne časti spojené s patogénom, ktoré sú exprimované na infekčných agensoch. Proteín kódovaný týmto génom rozpoznáva bakteriálny bičík, hlavnú zložku bakteriálnych bičíkov a faktor virulencie. Aktivácia tohto receptora mobilizuje nukleárny faktor NF-kappaB, ktorý následne aktivuje rad cieľových génov súvisiacich so zápalom. Mutácie v tomto géne súvisia s rezistenciou aj náchylnosťou na systémový lupus erythematosus a náchylnosťou na legionársku chorobu (Gene ID 7100, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7100).
TLR6 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozoznávajú molekulárne časti spojené s patogénom (PAMP), ktoré sú exprimované na infekčných agentoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre vývoj účinnej imunity. Tento receptor funkčne interaguje s Toll-like receptorom 2 na sprostredkovanie bunkovej odpovede na bakteriálne lipoproteíny. U niektorých populácií môže polymorfizmus Ser249Pro v extracelulárnej doméne kódovaného proteínu súvisieť so zvýšením astmy (Gene ID 10333, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=10333).
TLR7 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozoznávajú molekulárne vzorce spojené s patogénom (PAMP), ktoré sú exprimované na infekčných agensoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre vývoj účinnej imunity. Na rozpoznávanie štruktúrnych zložiek v cudzích mikroorganizmoch vykazujú rôzne TLR tiež rôzne vzorce expresie; týmto spôsobom sú napríklad TLR-3, -7 a -8 nevyhnutné pri rozpoznávaní jednovláknových RNA vírusov. TLR7 sníma jednovláknové RNA oligonukleotidy obsahujúce sekvencie bohaté na guanozín a uridín z RNA vírusov, k rozpoznávaniu dochádza v endozómoch plazmacytoidných dendritických buniek a B buniek. Tento gén je prevažne exprimovaný v pľúcach, placente a slezine, je fylogeneticky príbuzný a leží v tesnej blízkosti iného člena rodiny, TLR8, na chromozóme X (Gene ID 51284, 2020 Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=51284).
TLR8 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozoznávajú molekulárne vzorce spojené s patogénom (PAMP), ktoré sú exprimované na infekčných agensoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre vývoj účinnej imunity. Tento gén je prevažne exprimovaný v leukocytoch v pľúcach a periférnej krvi a leží v tesnej blízkosti iného člena rodiny, TLR7, na chromozóme X (Gene ID 51311, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=51311).
TLR9 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozoznávajú molekulárne vzorce spojené s patogénom (PAMP), ktoré sú exprimované na infekčných agensoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre vývoj účinnej imunity. Štúdie na myšiach a ľuďoch naznačujú, že tento receptor sprostredkováva bunkovú reakciu na nemetylované CpG dinukleotidy v bakteriálnej DNA, aby sa dosiahla vrodená imunitná odpoveď (Gene ID 54106, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=54106).
TLR10 Proteín kódovaný týmto génom je členom rodiny Toll-like receptorov (TLR), ktorá hrá zásadnú úlohu pri rozpoznávaní patogénov a aktivácii vrodenej imunity. Rozoznávajú molekulárne vzorce spojené s patogénom (PAMP), ktoré sú exprimované na infekčných agensoch, a sprostredkovávajú produkciu cytokínov potrebných pre vývoj účinnej imunity. Tento gén je najviac exprimovaný v lymfoidných tkanivách, ako je slezina, lymfatické uzliny, týmus a mandle. Pre tento gén sa našlo viac alternatívnych zostrihových transkriptových variantov, ktoré kódujú rôzne proteínové izoformy (Gene ID 81793, 2020 – Online: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=81793).
Obr. 5: TLR a antivírusový mechanizmus
Imunitný systém je prirodzene aktivovaný cudzími nukleovými kyselinami vďaka prítomnosti Toll-like receptorov (TLR) v endozómoch (TLR3, 7 a 8 detekujú exogénnu RNA, zatiaľ čo TLR9 dokáže detekovať exogénnu DNA). Voči cudzím nukleovým kyselinám obvykle indukuje imunitnú reakciu namierenú proti kódovanému proteínu. Aj z tohto hľadiska môže znamenať jasný problém po aplikácií vakcinačnej zložky mRNA. Všetky spomenuté molekuly, bunky imunitného systému a protilátky dokážu nastoliť v organizme mnoho biochemických dráh, čím budú schopné vakcínu vyradiť z funkčnosti a navodiť nebezpečné vedľajšie účinky. Pre ľudskú populáciu však zatiaľ nie sú schválené žiadne také produkty. Doteraz neexistuje žiadny zvierací model pre mRNA vakcíny, ktorý by dokonale zodpovedal ľudským imunitným reakciám, čo je základom dôležitosti klinických štúdií. Okrem toho vrodená imunitná aktivácia molekulami mRNA závisí od spôsobu podania a od druhu, čo sťažuje interpretáciu in vitro alebo predklinických údajov.
(Autor)
RIG-I (RLR) sú rodinou DExD / H box helikáz, ktoré fungujú ako cytoplazmatické senzory RNA vírusov. RLR signalizujú následnú aktiváciu transkripčného faktora na podporu produkcie interferónu typu 1 (IFN) a antivírusovej génovej expresie, ktorá vyvoláva intracelulárnu imunitnú reakciu na kontrolu vírusovej infekcie. Okrem detekcie vírusovej RNA spracovávajú aj vlastnú RNA v cytoplazme, aby spustili vrodenú imunitnú reakciu a zápal s cieľom iniciácie génovej expresie, ktorá slúži na kontrolu infekcie. Dôležité je, že RLR spolupracujú na signalizácii príslušných typov s Toll – like receptormi (TLR) a inými faktormi na začatie vrodenej imunity a na moduláciu adaptívnej imunitnej odpovede. Regulácia RLR sa vyskytuje na rôznych úrovniach od autoregulácie po interakcie ligandu a kofaktora a posttranslačných modifikácií. Abberantná RLR signalizácia alebo dysregulácia expresie RLR je teraz zapojená do vývoja autoimunitných chorôb (Yueh-Ming, 2012).
Tri RLR sú všeobecne exprimované vo väčšine tkanív, kde signalizujú vrodenú imunitnú aktiváciu v rôznych bunkových typoch. Aj keď hrajú významnú úlohu pri spúšťaní vrodenej obrany v myeloidných bunkách, epiteliálnych bunkách a bunkách centrálneho nervového systému, ich pôsobenie nie je nevyhnutné pre produkciu IFN v plazmacytoidných dendritických bunkách. Expresia RLR sa v pokojových bunkách typicky udržiava na nízkych úrovniach, ale výrazne sa zvyšuje pri expozícii IFN a po vírusovej infekcii (Yueh-Ming, 2012).
Mechanizmus spočíva v tom, že vírusová RNA je rozpoznávaná pomocou receptorov RIG-I. RIG-I je cytoplazmatický vírusový RNA senzor. Proteíny skupiny High Mobility Group Box (HMGB) a DExD / H box RNA helikázy, ako DDX3 a 60, sa spájajú s vírusovou RNA. Tieto proteíny podporujú väzbu RIG-I na vírusovú RNA. RIG-I spúšťa signál cez molekulu adaptéra IPS-1 na indukciu IFN typu I. RIG-I nesie polyubikvitináciu spojenú s Lys63 ligandom Riplet a TRIM25 ubikvitín. Polyubikvitinácia je nevyhnutná pre signalizáciu sprostredkovanú RIG-I. Receptory sú umiestnené v endozóme. TLR3 rozpoznáva vírusovú dvojvláknovú RNA a TLR7 a 8 rozpoznáva jednovláknovú RNA. Molekulárny mechanizmus, ako je vírusová RNA rozpoznávaná vrodeným imunitným systémom, urobí veľký pokrok v našom chápaní toho, ako vírus uniká z imunitného systému hostiteľa (Hiroyuki, 2011).
Obr č. 6.: RLR a antivírusový mechanizmus
APOBEC (apolipoproteín B mRNA editujúca katalytický polypeptid) je veľká rodina proteínov, ktorá má v ľudskom organizme rôzne dôležité funkcie na zabezpečenie zdravia pred chorobami. Tieto proteíny majú vnútornú schopnosť viazať sa na RNA aj na jednovláknovú (ss) DNA. Funkcia aj tkanivovo špecifická expresia sa u každého proteínu APOBEC veľmi líšia. Aktivita proteínov APOBEC je regulovaná genetickými zmenami, zmenami v ich transkripcii a spracovaní mRNA a ich interakciami s inými makromolekulami v bunke (Jason, 2016). Molekulárny enzým typu 3 (APOBEC3) sú cytideandeaminázy závislé od Zn 2+, ktoré patria do nadrodiny APOBEC. Enzýmy APOBEC3 sa považujú za súčasť systému vnútornej obrany v eukaryotických bunkách a môžu inhibovať replikáciu niektorých vírusov, vrátane retrovírusov HIV. Všetky proteíny APOBEC3 disponujú cytidíndeaminázovú doménu, ktorá je identifikovateľná podľa primárnej sekvencie aminokyselín His-Xaa-Glu-Xaa 23–28 -Pro-Cys-Xaa 2–4- Cys, v ktorom je koordinovaný Zn 2+ . Výsledkom deaminácie cytidínu je jeho premena na uridín. Počas tohto procesu bola amónna skupina na C4 cytidínu podlieha nukleofilnému útoku aktivovanou molekulou vody a glutamátovým zvyškom APOBEC3 (Esnault, 2006).
Do rodiny Coronaviridae patria všetky vírusy obsahujúce nukleovú kyslinu RNA. Je pozoruhodné, že genómy koronavírusov sú vysoko bohaté na Uracil / Adenín a chudobné na Cytozín / Guanín. Napríklad HCoV-NL63 má 39% U a 27% obsah A, iba s 14% C a 20%, G nukleotidmi (Pyrc, 2004). V experimentoch in vitro, tri ľudské proteíny APOBEC3 (A3C, A3F a A3H) inhibovali infekciu HCoV-NL63 a zabránili v produkcií nových vírusových častíc. Hypermutácia koronavírusového genómu nebola ovplyvnená. Restrikcia sprostredkovaná APOBEC3 bola čiastočne závislá od aktivity enzýmu a bola znížená použitím enzymaticky neaktívneho APOBEC3. Okrem toho sa proteíny APOBEC3 viazali aj na koronavírusový nukleoproteín a táto interakcia účinne ovplyvnila replikáciu vírusu. Aj keď presný molekulárny mechanizmus inhibície replikácie koronavírusu závislej od deaminázy zostáva nepochopiteľný, preukazujúce výsledky ďalej prispievajú k porozumeniu reštrikcie infekcií vírusom RNA sprostredkovanej APOBEC (Milevska et al., 2018).
Presné molekulárne mechanizmy som v tomto článku nerozpisoval, pretože je to pre bežného človeka ťažko pochopiteľná veda. Naše telá sú dokonale vybavené viacerými antivírusovými mechanizmami na molekulárnej úrovni, aby nás dokonale chránili pred vonkajšími votrelcami. Proteín APOBEC3 je efektívny inhibítor RNA vírusov, čím môže zamedziť funkciu mRNA vakcíny voči ochoreniu COVID19. Tiež sa preukázalo, že APOBEC2 znížil účinok vakcín DNA vírusov. Treba mať na pamäti, že prírodu nikdy nedobehneme a zbytočne s ňou bojujeme. Vybavila nás rozsiahlym arzenálom molekúl, (nielen tie, ktoré spadajú do imunity), nad ktorými len ťažko dosiahneme sľubný cieľ.
(Autor)
ZÁVER
Cieľom tohto objektu je poukázať na možné negatívne faktory, ktoré môžu ovplyvniť funkciu mRNA vakcíny. Náš organizmus disponuje širokou škálou vlastných bunkových molekúl, rôznych typov buniek a molekúl imunitného systému, ktoré majú tendenciu spôsobiť inaktiváciu imunizačnej zložky s možným nástupom zápalových procesov. Keď vezmeme do úvahy len všade prítomné RNázy, ktoré degradujú nielen cudziu RNA, ale aj vlastnú po uskutočnení translácie. Ďalej prítomná mikro RNA, ktorá sa okamžite aktivuje po vniknutí cudzej vírusovej RNA a spolu s vytvorením proteínového komplexu miRISC celú RNA zničí. Čo sa týka imunity, najhoršia vec spočíva v tom, že po každej molekulárnej aktivite sa aktivujú T-bunky, ktoré ešte imunitnú reakciu zosilnia s cieľom rôznych patologických príznakov. Každá vakcína by mala byť na vysokej úrovni preskúmaná bez vážnych vedľajších účinkov. O tomto type vakcíny sa veľmi málo vie a chýbajú mnoho klinických štúdií. Nie sme proti vakcinácií, len ide o to, na aký infekčný agens sa má imunizovať. Je zbytočné vakcinovať voči vírusom, ktoré podliehajú mutáciam a preto môže nastať jej neefektívnosť. Vírusy nám príroda zadelila do určitých kategórií a na ktoré sa bohužiaľ ešte dodnes vakcíny nevyrobili. Paradoxom je, že dodnes nie je k dispozícií účinná vakcína voči HIV, HCV (vírus hepatitídy C) a vírusom chrípky, ktorá by sa nemusela ročne obmieňať, ale zrazu tu máme rýchlo vytvorenú údajne „účinnú“ mRNA vakcínu na SARS –CoV2.
Aj keď je výroba relatívne jednoduchá a rýchla v porovnaní s tradičnou výrobou vakcín, žiadna mRNA vakcína ani liek nikdy nezískali schválenie.
Autor
Obr. č. 1: https://www.sigmaaldrich.com/life-science/metabolomics/enzyme-explorer/learning-center/nucleases.html
Obr. č. 2: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:RNase_H_fix.png
Obr. č. 3: Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International, Dostupný na: https://www.researchgate.net/figure/miRNA-biogenesis-and-regulation-of-gene-expression-MicroRNAs-miRNAs-are-small_fig4_270763775
Obr. č. 4: Luke AJ O’Neill , Clare E. Bryant a Sarah L. Doyle, Dostupný na: https://pharmrev.aspetjournals.org/content/61/2/177/tab-figures-data Pharmacological Reviews June 2009, 61 (2) 177-197; DOI: https://doi.org/10.1124/pr.109.001073
Obr. č. 5: https://www.researchgate.net/figure/Evolutionarily-conserved-antiviral-innate-immune-systems-Toll-like-receptors-TLRs_fig1_320948904
Obr. č. 6: https://www.researchgate.net/figure/RIG-I-MAVS-signaling-pathway-regulating-hMPV-induced-NF-k-B-and-IRF-activation-in-airway_fig3_233881151
ZDROJE
1. BRIEN, J, – , HAYDER, H. – ZAYED, Y. –PENG, CH.: Overview of MicroRNA Biogenesis, Mechanisms of Actions, and Circulation. 2018, 402,Published online 2018 Aug 3. doi: 10.3389/fendo.2018.00402
2. BUC, M.: Imunológia, VEDA 2001, s. 463, ISBN 8022406678,
3. BUC, –M.: Základná a klinická imunológia, vyd.: VEDA 2012, str 831, ISBN 9788022412353, rok 2012,
4. RIORDAN D.ALESSIO: Ribonucleases: Structures and Functions. New York, NY: Academic Press; (1997).,
5. ENJUANES, J. – DEDIEGO, M. L. – ALVAREZ, E. – DEMING, D. – SHEAHAN, T. – BARIC, R.: Vaccines to prevent severe acute respiratory syndrome coronavirus-induced disease, 2008, 133(1): 45–62. Published online 2007 Apr 9. doi: 10.1016/j.virusres.2007.01.021,
6. HAMMOND, S.: An overview of microRNAs, 2015, Adv Drug Deliv Rev. 2015 Jun 29; 87: 3–14. Published online 2015 May 12. doi: 10.1016/j.addr.2015.05.001,
7. CHARLES A. JANEWAY,- TRAVERS, P. -, WALPORT, M. -,- SHLOMCHIK, M. j.: Immunobiology, 5th edition The Immune System in Health and Disease New York: Garland Science; 2001. ISBN-10: 0-8153-3642-X
8. CHARLES A JANEWAY,. Immunobiology: The immune system in health and disease. Harcourt Brace & Company, 1999. ISBN 0815332173,
9. AKASHI, K. – TRAVER, D. – MYIAMOTO, T. – WEISSMN, I. L.: A clonogenic common myeloid progenitor that gives rise to all myeloid lineages. Nature. 2000, s. 193-197.,
10. LACÍKOVÁ, J.: Očkovanie detí z pohľadu rodičovskej populácie. Bakalárska práca, 2009, Brno 2009,
11. LANDER, E. S. – LINTON, L. M. – BIRREN, B. – NUSBAUM, C. – ZODY, M. C. – BALDWIN, J. – DEVON, K. – DEWAR, K. – DOYLE, M. – , FITZHUGH, W. et al.: Initial sequencing and analysis of the human genome. Nature. 2001;409:860–921. doi: 10.1086/172716,
12. Mahla RS, Reddy MC, Prasad DV, Kumar H (September 2013). “Sweeten PAMPs: Role of Sugar Complexed PAMPs in Innate Immunity and Vaccine Biology”. Frontiers in Immunology. 4: 248. doi:10.3389/fimmu.2013.00248. PMC 3759294. PMID 24032031,
13. MING-YUEH, L. – GALE, M.: Immune signaling by RIG-I-like receptors, 2012, Published in final edited form as: Immunity. 2011 May 27; 34(5): 680–692. doi: 10.1016/j.immuni.2011.05.003,
14. NEZLIN, R.: The Immunoglobulins 1st: Edition Structure and Function View on ScienceDirect 1998, p 269, ISBN: 9780080534527,
15. OSHIUMI, H. – MATSUMOTO, M. – SEYA, T.: [Innate immune response to RNA virus infection], 2011, Affiliations expand, PMID: 22916562 DOI: 10.2222/jsv.61.153,
16. PELECHOVA – N.: Postoje budúcich matiek k povinnému očkovaniu. Diplomová práca, 2018. Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave, Fakulta verejného zdravotníctva,
17. PODSHIVALOVA, K. – SALOMON, R. D.: microRNA regulation of T lymphocyte immunity: modulation of molecular networks responsible for T cell activation, differentiation and development, 2014, Published in final edited form as: Crit Rev Immunol. 2013; 33(5): 435–476. PMC4185288,
18. SARAH E BOSLAUGH: Encyclopedia of Epidemiology, SAGE 2007, p: 1240, ISBN-13: 978-1412928168,
19. JASON, D. – SALTER, RYAN, P. – BENNETT, HAROLD, C. – SMITH.: The APOBEC Protein Family: United by Structure, Divergent in Function, Published:June 06, 2016. DOI:https://doi.org/10.1016/j.tibs.2016.05.001,
20. ESNAULT, C. – MILLET, J. – SCHWARTZ, O. – HEIDMANN, T.: Dual inhibitory effects of APOBEC family proteins on retrotransposition of mammalian endogenous retroviruses. Nucleic Acids Res. 2006;34:1522–1531. doi: 10.1093/nar/gkl054. [PMC free article] [PubMed] [CrossRef] [Google Scholar],
21. PYRC, K. – JEBBINK, MF. – BERKHOUT, B. – VAN DER HOEK, L.: Genome structure and transcriptional regulation of human coronavirus NL63. Virol J. 2004;1:7. doi: 10.1186/1743-422X-1-7. [PMC free article] [PubMed] [CrossRef] [Google Scholar],
22. MILEWSKA, A. – KINDLER, E. – VKOVSKI, P. – ZEGLEN, S. – OCHMAN, M. – THIEL, V. – RAJFUR, Z. – PYRC, K.: APOBEC3-mediated restriction of RNA virus replication. Sci Rep. 2018; 8: 5960. Published online 2018 Apr 13. doi: 10.1038/s41598-018-24448-2PMCID: PMC5899082,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7096,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7097,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7098,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7099,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=7100,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=10333,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=51284,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=51311,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=54106,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/gene?Db=gene&Cmd=DetailsSearch&Term=81793,
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/books/NBK6219/,
https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/11357875/,
https://www.the-scientist.com/news-opinion/the-promise-of-mrna-vaccines-68202,
https://eu.usatoday.com/story/news/health/2020/12/02/covid-vaccine-pfizer-moderna-astrazeneca-what-to-know/6476436002/,
https://medium.com/medical-myths-and-models/the-human-genome-is-full-of-viruses-c18ba52ac195,
https://www.newscientist.com/article/mg20527451-200-i-virus-why-youre-only-half-human/,
https://www.bbc.com/future/article/20200617-what-if-all-viruses-disappeared,
