Ateizmus sa zvyčajne chápe ako jedna pozícia: neviera v Boha. V praxi sa však štiepi na dva zásadne odlišné typy, ktoré sa líšia nie záverom, ale metódou, akou k nemu dospeli.
1. Slabý ateista – s otvorenou mysľou
Tento typ vychádza z dôsledného, kritického myslenia. Nepopiera žiaden koncept, ktorý nemožno dokázať, ale ani vyvrátiť – vrátane existencie Boha. Pochybuje, ale pochybnosť nerobí záverom. Vie, že predpoklad (napríklad existencia duchovnej sily) je špekulácia, ktorá môže byť pravdivá aj nepravdivá, a s touto neistotou vedome pracuje, namiesto toho, aby ju zakryl presvedčením.
Kľúčový rozdiel oproti viere je presne tento: viera je opakom pochybnosti. Znamená “neviem, ale aj tak verím, že áno”. Ateista s otvorenou mysľou tento krok odmieta urobiť v oboch smeroch – neverí, že Boh existuje, ale rovnako si nedovolí zodpovedne tvrdiť, že neexistuje.
2. Silný ateista – slepo odmietajúci Boha
Druhý typ je štrukturálnym zrkadlom náboženského fanatika, proti ktorému sa vymedzuje. Namiesto pochybnosti drží presvedčenie – len s opačným znamienkom. Neexistenciu Boha vyhlasuje s rovnakou istotou, akú vyčíta veriacim, hoci pre toto tvrdenie nemá o nič viac dôkazov ako oni pre to svoje. Ide teda o vieru maskovanú za vedeckosť: tvrdenie, ktoré nemožno dokázať, sa tu len prezentuje ako racionálny záver.
Tretia os: hľadanie verzus uzavretosť
Skutočný rozdiel medzi týmito dvoma typmi nie je teda “verí/neverí”, ale otvorené/uzavreté. Dá sa to zhrnúť jednou otázkou: ste si vedomí, že pre svoj predpoklad nemáte dôkaz, a pracujete s touto neistotou aktívne – alebo ste sa už rozhodli a neistotu ste iba prestali vnímať?
Ateista s otvorenou mysľou predpoklad skúma a overuje. Ateista slepo odmietajúci Boha predpoklad uzavrel do záveru a prestal sa pýtať. Táto os – hľadajúci verzus uzavretý – je presnejšia než akékoľvek delenie na veriacich a neveriacich, pretože prechádza naprieč oboma tábormi rovnako.
